Veľkí ľudia Malého Ríma. Hosť: Gabriel Kalapoš

Trnava i trnavský región oplývajú množstvom inšpiratívnych ľudí. Relácia Veľkí ľudia Malého Ríma chce tieto osobnosti formou pravidelných videorozhovorov podrobnejšie predstaviť. Či už sa pohybujú vo svetle reflektorov, alebo ich pozná len úzky okruh ľudí, svojou charizmou oslovujú okolie a zanechávajú za sebou stopu. Pozrite sa s nami na ich prácu, medzníky života, názory aj hodnoty, ktorými sa riadia.

Štyridsať rokov ako dirigent CANTICA NOVA

Pán Gabriel Kalapoš je pevnou súčasťou úspešného zoskupenia trnavských gymnazistov, známeho ako CANTICA NOVA. V úlohe zbormajstra ho s mladými Trnavčanmi spája veľa krásnych zážitkov, súťaží, vystúpení. Hovorí o sebe, že mal vždy maximalistické ciele. Aj vďaka nim spolu precestovali takmer celú Európu. Trnavu reprezentovali aj v USA a v Japonsku. Kto by chcel v zbore spievať, stačí sa ozvať do ZUŠ M. Schneidera Trnavského.

Pán Kalapoš, vy ste v Trnave známy ako vynikajúci a uznávaný dirigent. Aká bola vaša cesta k tejto profesii? Bola to vysnívaná práca alebo boli tie cestičky niekým zamiešané? 

Človek by v živote mal vyskúšať rôzne veci, pretože nikdy neviete, čo sa vám v živote stane osudné alebo čo vám určí smerovanie celého vášho pôsobenia. Keďže sme dostali od nejakej rodiny vraj jeden z klavírov Mikuláša Schneidera Trnavského (doteraz si pamätám, ako v tej malej obývačke bolo obrovské krídlo), otec rozhodol, budeš študovať klavír. Keď sme ho už dostali, tak aby na ňom mal kto hrať. Prihlásil ma do LŠU (Ľudová škola umenia v Trnave, pozn. autorky).

Takto som sa dostal ku klavíru, k hudobnému vzdelaniu. Keď ma prijali na Gymnázium Jána Hollého v Trnave vedel som, že je tam nejaký spevácky zbor. (…) Triedny kolektív na gymnáziu je super, je výborný, ale to, čom som zažil za štyri roky v zbore CANTICA NOVA ako študent, to bola skutočná škola života. Je nádherné, keď chce človek ako individualita niečo dosiahnuť, ale to, že nás bolo sedemdesiat a my sme všetci poslúchali na slovo a snažili sme sa o spoločný cieľ, to bolo niečo neuveriteľné.

V treťom ročníku som začal napodobňovať pána profesora Schultza. Začal som za jeho chrbtom mávať tiež a on si to všimol. Keďže v sedemdesiatych rokoch bola doba totalitná povedal mi, že na tie stranícke „erohácke“ schôdze pôjdeš dirigovať ty a zaspievame tam pieseň práce alebo niečo také. Takýmto spôsobom som sa dostal k tomu, že som mal pred sebou zbor a mohol som sa nejakým spôsobom prezentovať. V tomto roku oslavujem štyridsať rokov v zbore CANTICA NOVA.  

CANTICA NOVA, to sú gymnazisti. Ale o tom, že ste ako rodina a láska k hudbe sa nekončí založením rodiny alebo pracovnými povinnosťami, svedčí založenie ďalšieho hudobného telesa a tým je CANTICA (z)NOVA. Kto ho inicioval? 

V roku 1988 bolo okrúhle výročie udelenia výsad slobodného kráľovského mesta Trnave. V tom čase ma oslovovali bývalí kantičiari: „Sme tu v Trnave a okolí, poďme spievať“. Tak vznikol zbor TIRNAVIA. Tam som bol s nimi pätnásť rokov. Keď mala CANTICA štyridsiate výročie pred pätnástimi rokmi, mal som nápad zavolať bývalých kantičiarov a vytvoriť pekný veľký zbor a spolu zaspievať dve – tri piesne. Zišlo sa nás vtedy šesťdesiat, odspievali sme a znova prišli také debaty, žiadosti: pokračujme ďalej, aké to bolo super…

Napísal som všetkým, ktorí mali záujem, že ideme do Trenčianskych Teplíc do Domova Speváckeho zboru slovenských učiteľov na tri dni. Tam budeme skúšať a keď sa nám to bude páčiť, môžeme pokračovať.  Stretli sme sa tam a skutočne to stálo za to, úžasné zážitky. Rozhodli sme sa pokračovať. Rozmýšľali sme ako sa budeme volať. Premýšľali sme nad rôznymi menami, už to trvalo pol hodinu, keď jeden bývalý kantičiar, už bol očividne unavený, už sa len prihlásil: „To všetko sú pekné názvy, ale keď sme sa znova stretli, tak prečo nie CANTICA (z)NOVA?“ V momente to bolo prijaté.  

Na čele Základnej umeleckej školy M. Schneidera Trnavského krásnych dvadsaťpäť rokov

Pán Kalapoš vedie v pozícii riaditeľa umeleckú školu štvrť storočia. V tejto manažérskej pozícii pomáha mladým ľuďom aj školákom nájsť cestu k hudbe. Pre kolegov zabezpečuje vhodné podmienky a priateľskú atmosféru.  

Vy ste už dvadsaťpäť rokov na čele našej umeleckej školy. Čo sa vám podarilo splniť, z čoho máte vy, ako riaditeľ, radosť? 

Spomínam si, že ako mladý človek som už mal svoju prácu so zbormi, mal som pocit, že by som vedel niečo podobné, tú energiu preniesť aj do školy. Myslím, že sa to vcelku podarilo. Prišlo tam trošku k takému obrodeniu, k novej situácii. Tým, že robím s ľuďmi, našiel som s nimi spoločnú reč veľmi rýchlo. Čo pokladám za dôležité, čo mi možno aj pomohlo k tým dvadsiatim piatim rokom, že cez tie zbory som mal vždy dobré kontakty s našimi šéfmi, s primátormi, či už to bol pán Borbély, pán Bošnák či Butko.

Pre ZUŠ-ku som vždy dokázal urobiť maximum, aj po finančnej stránke, aj v otázke rekonštrukcií. Môžem povedať, že kolegovia, kolegyne aj dnes, aj desať – pätnásť rokov dozadu si to uvedomovali a vedeli, že je to v dobrých rukách. Nech to nevyzerá ako samochvála. Ale je to úplne logické, keď máte dobré vzťahy so zriaďovateľom či kontakty a ukážete, že chcete niečo urobiť. ZUŠ-ka prešla kompletnou rekonštrukciou. Máme vynikajúce nástrojové vybavenie. 

Riaditeľ musí byť manažér. Musí mať víziu a snažiť sa, aby sa plány a sny kolegov, rodičov a detí napĺňali. Môžem povedať, že také množstvo koncertov a výsledky, ktoré dosahujú, zvlášť v tomto roku 2024, to je na päť – šesť strán, kde sú len úspechy našich žiakov.  

Pán Kalapoš mi prezradil, čo preňho znamená CANTICA NOVA, aké spomienky sa mu viažu na cesty s kantičiarmi. Zdôvodnil, ako môže posúvať konštruktívna kritika a prečo je v živote dôležitá odvaha. Dozviete sa i to, čím ho zaujali zbory zo zahraničia, kde hľadá inšpiráciu na repertoár, čo pokladá za najväčší úspech v kariére. Pán Kalapoš je dôkazom  toho, že odhodlanie, odvaha a chuť meniť veci k lepšiemu prinášajú krásne ovocie. Celý rozhovor je dostupný na youtube eReport TV.