Trnava i trnavský región oplývajú množstvom inšpiratívnych ľudí. Relácia Veľkí ľudia Malého Ríma chce formou pravidelných videorozhovorov predstaviť osobnosti z nášho okolia. Či už sa pohybujú vo svetle reflektorov, alebo ich pozná len úzky okruh ľudí, svojou charizmou oslovujú okolie a zanechávajú za sebou kus práce. Chceme sprítomniť širšej verejnosti medzníky ich života, názory aj hodnoty, ktorými sa riadia.

Rodáčka z trnavskej Kopánky, hrdá ochotníčka, divadelná herečka. Dnes je vďaka seriálovým a filmovým rolám mediálne známa. V televíznych projektoch často stvárňuje charakterovo výrazné ženy. Naposledy takto rezonovala v postave starej Blažkovej v seriáli Horná Dolná. Začínala s trnavským divadelným súborom DISK. Okúsila v ňom čaro autorského divadla. Fandí mu dodnes. Neskôr pôsobila v súboroch Pôtoň (Bátovce), Yarmat (Dolné Orešany), Zeleneč. Hosťovala v hrách Slovenského národného divadla, Astorky, SkRATU aj L+S. Divadlo jej do života prinieslo skvelých ľudí, neopakovateľné zážitky, rodinu.

Začínali ste s ochotníckym súborom DISK z Kopánky…

Ja som hrdá amatérka. Vždy to hovorím. Na Slovensku je toľko úžasných amatérskych hercov a nikto ich nepozná, lebo nemali to šťastie, nedostali sa do seriálu alebo do televízie. Máme ich nespočetne veľa. Dá sa povedať, že aj teraz som sa vrátila k amatérskemu divadlu, lebo účinkujem s divadlom Zeleneč. Keď sme hrali predstavenie, bola tam jedna režisérka z Čiech. Nemohla uveriť, že niektorí z tých ľudí stáli po prvý raz na javisku. To sú všetko profesionálne výkony. Majú aj zvonivé hlasy, lebo mnohí z nich sú aj folkloristi. Máme ešte divadlo Yarmat v Dolných Orešanoch, kde pôsobím so Zlatkou Kazimírovou, s jej manželom Ivanom Kazimírom, s Vítom Bednárikom, ktorý toto divadlo založil, aj s Dášou. (…) Ja nevidím rozdiel medzi amatérom a profesionálom.

Televízni diváci vás poznajú ako susedu Blažkovú z Hornej-Dolnej. Ak porovnáte film a divadlo, v čom sú pre herca rozdielne?

Každý dobrý herec povie, že divadlo je preňho základ, gro a tam sa vyhrá. Teraz mi jedna mladá profesionálna herečka povedala, že divadlo je také pominuteľné, ale keď spravíš film, ten zanecháva stopu. A ja hovorím: „No, ja si to až tak nemyslím. Keď budeš mať šťastie a hrať v takých divadlách ako ja, budeš mať iný názor.“

Stalo sa mi, že sme hrali s divadlom Pôtoň v Bátovciach. Hrala som v Banskej Bystrici Na záhrade, to je taký alternatívny priestor. Zrazu za mnou prišiel taký veľký chlap a vraví mi: „Nehrali ste vy niekedy v DISK-u?“ „Hrala.“ „Ja som vás videl, ale to bude aj dvadsať rokov.“ Vyšiel von, vrátil sa o desať minút: „Dvadsaťpäť!“ Doteraz si pamätal to predstavenie. Vtedy sme hrali také úžasné predstavenia, že nás raz porota obvinila, že si so sebou vodíme divákov. Keď sme hrali na Scénickej žatve v Martine, tam bolo sedemsto divákov vo veľkej sále, všetky schody boli obsadené.

Na predstavení TANAP, o tom sa neskôr učili aj študenti na VŠMU, nám pol hodinu pred predstavením povedali, že dostali echo z Trnavy, že hráme protištátnu hru a chceli ju zakázať. Vtedy si nás zastali, že sme víťazi všetkých prehliadok a proste musíme odohrať. Keď sme sa klaňali na záver predstavenia, povedali nám, že to bolo ako pred popravou. Všetci sme boli veľmi vážni, lebo sme vnímali tých chlapov v oblekoch, ktorí sedeli v prvých radoch. Všetci sme si mysleli, že už budeme na listine, o pár dní prišla Nežná revolúcia, takže sa to nestalo. Divadelní kritici a herci spomínali to predstavenie ešte aj po dvadsiatich rokoch. Aká eufória vtedy v tom divadle vznikla. Mala som šťastie aj od Pána Boha stretnúť takých ľudí a hrať v takých inscenáciách, ktoré sú v mysli ľudí dlhé roky.

Foto: predstavenie Kopanec, zdroj TASR

Čo pokladáte za pozitíva a negatíva hereckého života?

Chvalabohu, že ma to zastihlo až pred päťdesiatkou. Predtým stojíte tridsať rokov na javisku, nikto vás nepozná. Zrazu sa len tak mihnete na obrazovke a ľudia vás začnú vnímať, začnú vás sledovať, začnú vás ohovárať. Väčšinou sa stretávam s dobrými odozvami. Ale hovorím, koľko ľudí ma má rado, toľko ma aj nemusí. V živote je to také vyvážené. Čím väčší herec, tým bol skromnejší. Taká Marína Kráľovičová, mala som s ňou jeden projekt, bola taký úžasný človek. My sme sa skamarátili. Rozprávala mi veci o svojich deťoch, rodine.

Spomenuli ste Kopánku. Vy ste rodená Trnavčanka, na Kopánke ste vyrastali, dodnes tam žijete. Tak ako je pre vás rodinou divadlo, tak dobrý herec potrebuje mať zázemie aj doma. Čo pre vás rodina znamená, keď prídete domov, zatvoríte za sebou dvere, máte odohraté?

Hovorí sa, že rodina je základ. A je to tak. Mám veľmi dobrú rodinu. Keď žil môj otec, zomrel veľmi mladý šesťdesiatdvaročný, on tým žil vždy mi ukazoval, kam idem hrať divadlo. Mali sme ísť na európsky festival do Portugalska. Keď ukazovali mapu Európy, Portugalsko bolo pod obrazovkou, vždy vyskočil a ukazoval: „Tam pôjdeš, tam pôjdeš!“. Mamina mi veľmi pomáhala. Keď som natáčala, ja som ešte pracovala, hrala divadlo. Divadlo som hrala zadarmo, v práci mi znížili úväzok na štyri hodiny (…) Mamina mi navarila, oprala, vyvešala, niekedy mi zapisovala, raz sa so mnou dokonca učila texty. Mám úžasnú sestru, ktorá má tri deti. Povedala, že rodí aj za mňa, takže jeden a pol je moje. Oni sa ku mne aj tak správajú. Už mám aj tri krstné vnúčence a dve krstniatka. Aj keď som sa nevydala a nemám deti, nakoniec tie deti mám.

V našom rozhovore si pani Danka zaspomínala na zahraničné cesty s divadlom, prvý kasting a scény z Ordinácie v ružovej záhrade. Poodhalila čosi viac o autorskom divadle a filmoch Domáci péče, Invalid, Amnestie, o spolupráci na klipoch Tobogan a Disko. Porozprávali sme sa o jej predkoch, o rodine, zaspomínala si na Trnavčanov Tomáša Maštalíra, speváčku Simu, Cíferčana Ctibora Bachratého, svoju susedku legendárnu atlétku Gabiku Hanulákovú, multitalentovaného Daniela Heribana. Sledujte náš rozhovor na youtube eReport TV.