… nejako takto by sa mali asi najnovšie začínať príspevky na sociálnych sieťach, či v bežných rozhovoroch. Prečo sa ponovom musíme obávať povedať, čo si myslíme?
Podľa súčasného merítka sa začína naša spoločnosť deliť na tú „dobrú a rozumnú“ (rozumej poznačenú extrémnym liberálnym progresivizom) a na tú „hlúpu, nerozumnú a zlú“, ktorá podporuje konzervatívnu pronárodnú politiku súčasnej vládnej garnitúry. To nie je úvaha. To je konštatovanie faktu. Asi mnohí mi dajú za pravdu, že niekoľko dní po druhom kole prezidentských volieb sa na sociálnych sieťach nedalo existovať.
Demokratická väčšina? Dezoláti.
Je až šokujúce, ako sa nevedia liberáli zmieriť s porážkou v demokratických voľbách. Je prirodzené, že sú nespokojní, ak ich kandidát nevyhral. Je to úplne normálne. Ale aby dávali rady zroneným voličom súčasnej opozície, aby si dali lieky na upokojenie, objali doma ženu alebo sa pritúlili k psíčkovi, tak to je už skutočne hystéria. Dávali sa podobné rady voličom Smeru, Hlasu, či SNS po zvolení Matovičovho Oľano? Prehrať so cťou – aj to je umenie férového politického boja. Nie navážať sa do ľudí, ktorí rozhodli, majú svoj vlastný názor, urážať ich, či nadávať im do dezolátov a nevzdelancov.
Smerovanie slovenskej spoločnosti začína pôsobiť desivo. Pre jej rozdelenie, ale aj pre akúsi čudesnú vzájomnú nevraživosť pre iný názor. Začalo sa to pandémiou a namiesto upokojenia, napätie v spoločnosti graduje. Kto ho vyvoláva? Kto ho hrotí? Možno my, obyčajní ľudia, by sme sa mohli zamyslieť, či to stojí za to. Dohádať sa medzi sebou do krvi, pourážať sa – a vlastne prečo? Lebo človek slobodne povie, čo si myslí?
Chceme naspäť totalitu?
Nepripomína vám to niečo? Veď tieto prvky správania, keď istá skupina je dobrá a istá nie – to tu už bolo. Spoločnosť rozdelená na kasty. Skutočne vo veľkom sú za to zodpovedné aj média, do určitej miery iste aj politici. Ale najviac si za to môžeme my sami. Lebo sa tomuto trendu delenia našej komunity prispôsobujeme. Potichu sklopíme uši a tvárime sa, že veď takto to asi má byť.
Ale zabúdame na veľmi podstatnú skutočnosť. Slovensko je demokratická krajina. Kto nie je ochotný to akceptovať a zmieriť sa s tým, by si asi naozaj mal pobaliť kufre a odísť. A nie tu rozoštvávať spoločnosť. Na záver ak si môžem dovoliť, dám vám jednu radu, ktorú som raz dostala počas štúdia na univerzite od jedného profesora. Pozerajte sa na veci kriticky. Keď chcete kritizovať – tak konštruktívne. Nie kričať, len aby sa kričalo, ale aby tá debata mala naozaj zmysel. A keď máte na vec iný názor, tak si najprv (pokojne) buďte schopní vypočuť aj názor svojho oponenta. Pretože len tak sa môže naša spoločnosť niekam posúvať. Lebo my sme tí, ktorí ju tvoríme.
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
Komentár: Pozor, mám vlastný názor!