Za stolom cechmajstra

Trnava bola jedno z najdôležitejších stredísk remeselníckej výroby. Prvým doloženým cechom bol v roku 1270 cech vinárov a vinohradníkov. V rokoch 1335 a 1400 sa v meste s trhovou tradíciou sformoval cech trhovníkov (obchodníkov). Predpokladom na vznik cechu boli artikuly – cechové štatúty, ktoré udeľoval cechu richtár a mestská rada. Upravovali výrobnú, samosprávnu a sociálnu organizáciu cechov. Cechy dozerali na spôsob výroby, na kvalitu výrobkov a na ich cenu. Predpisovali, koľko môže byť v meste majstrov, koľko tovarišov a učňov, zároveň plnili aj sociálnu a charitatívnu úlohu. Každý cech mal v správe časť mestských hradieb, ktorú príslušníci cechu v prípade vojenského ohrozenia bránili. Cechové organizácie v Uhorsku zrušili zákonom v roku 1872.

Na čele cechu stál cechmajster

Každý cech mal svojho cirkevného patróna. V deň jeho sviatku sa stretávali majstri cechu na slávnostnom obede, počas ktorého si spomedzi seba zvolili cechmajstra. Po zvolení skladal pred richtárom a mestskou radou prísahu. Cechmajster reprezentoval cech pred vrchnosťou, predsedal cechovým zhromaždeniam, kontroloval prácu ostatných majstrov, tovarišov a učňov a aj ich mravy. Vo svojom dome opatroval cechovú truhlicu, kde boli uložené artikuly, privilégiá, cechové knihy, účty, pokladňa, doklady učňov a tovarišov. Cechmajstra museli všetci členovia cechu bezpodmienečne poslúchať a protirečenie sa jeho nariadeniam sa trestalo pokutou. Proti jeho rozhodnutiam sa bolo možné odvolať k mestskej rade.

Foto: grafiky, historická knižnica Západoslovenského múzea v Trnave

Bezúhonný súkromný život bol samozrejmou požiadavkou

Každý majster sa snažil pracovať poctivo, aby v spoločnosti nestratil morálny kredit. Právomoc súdiť a trestať členov cechu za priestupky, prečiny vo výrobe a mravné poklesky mal cechmajster. Cechové výrobky sa mohli predávať len na mestskom trhu. Tzv. „míľové“ právo zabraňovalo cudzím majstrom usadiť sa v meste, kde už pôsobil majster jeho remesla. Majstri sa tým bránili proti cudzej konkurencii. 

Tovariši počas vandrovky nadobúdali skúsenosti a zručnosti

Remeselnícky majster zamestnával vo svojej dielni spravidla jedného či dvoch tovarišov, ktorí vykonávali prácu v podobe zastávok na povinnej vandrovke. Vandrovka obvykle trvala tri roky vo veku 18 až 27 rokov. Ak sa chcel tovariš stať majstrom, musel dať vysoké zápisné do cechu, pripraviť pohostenie a zhotoviť tzv. majsterštuk – drahý majstrovský výrobok. Po rokoch poctivej práce mohol majster nadobudnúť postavenie mešťana.