Veľkí ľudia Malého Ríma. Hosť: Michaela Šípošová Rigová

Trnava i trnavský región oplývajú množstvom inšpiratívnych ľudí. Relácia Veľkí ľudia Malého Ríma chce tieto osobnosti formou pravidelných videorozhovorov podrobnejšie predstaviť. Či už sa pohybujú vo svetle reflektorov, alebo ich pozná len úzky okruh ľudí, svojou charizmou oslovujú okolie a zanechávajú za sebou stopu. Pozrite sa s nami na ich prácu, medzníky života, názory aj hodnoty, ktorými sa riadia.

Téma smrti a vysporiadania sa so stratou blízkych patrí k životu. Čas sa vtedy na chvíľu spomalí. Pre niektorých ľudí je komunikácia s trúchliacimi náplňou každodennej práce. Ide o psychicky náročné povolanie. Vyžaduje si profesionalitu aj empatiu. Je to v istom slova zmysle služba. Pani Michaela Šípošová Rigová mi o tom porozprávala viac.

Dušičkové obdobie sa v tradíciách Trnavčanov mení

Pani Michalela Šípošová Rigová je konateľkou spoločnosti Rigstav, s r. o. Do jej portfólia patria kamenárske práce, prevádzka kvetinárstva, komunikácia s pozostalými na príprave pohrebných obradov. V rokoch 2008 – 2020 mala spoločnosť na starosti správu trnavských cintorínov.  

Začiatok novembra je obdobie, keď intenzívnejšie navštevujeme cintoríny, pripomíname si blízkych, ktorí nie sú medzi nami. Je pre vás toto obdobie roka špecifické?

Keď to môžem porovnať, tieto sviatky bývali kedysi skromnejšie. Podliehajú konzumnej rýchlej dobe. Aj návštevnosť cintorínov je v porovnaní s našimi začiatkami menšia. Najmä počas hlavných sviatkov prvého a druhého novembra. Mnohí prichádzajú na cintoríny vzdať svoju úctu omnoho skôr. Potom trávia tie hlavné sviatky so svojou rodinou, prípadne slávia Halloween. Hoci spomíname na svojich blízkych počas celého roka, v tomto období je to také intenzívnejšie. 

Foto: pani Šípošová Rigová s otcom Vladimírom Rigom, zdroj: archív M.Š. Rigová

Vaša spoločnosť spravovala trnavské cintoríny vyše dvanásť rokov. Čo sa za vášho pôsobenia voviedlo do praxe? 

Budem úprimná. Pochádzam z rodiny s kamenárskou tradíciou. Keď mesto v roku 2007 vypísalo verejnú súťaž na prevádzkovateľa pohrebísk, videli sme v tom určitú šancu byť bližšie k zákazníkovi a zároveň rozšíriť naše podnikateľské portfólio. Do súťaže sme sa prihlásili a vyhrali sme ju. Teoreticky sme mali všetko naštudované, nevedeli sme však po praktickej stránke, čo nás bude čakať, do čoho ideme. Bola to pre nás obrovská výzva. Mali sme veľa plánov, mali sme víziu a určitú koncepciu, ktorú sme sa zaviazali naplniť. Najnáročnejšie bolo uvedomiť si, že smrť bude naším každodenným spoločníkom. Mne ako človeku to dalo veľmi veľa. Myslím si, že som prehodnotila svoj hodnotový rebríček. Určila som si priority. Ostala som stáť nohami na zemi a prestala som lietať v oblakoch. V prvom rade som si začala vážiť život. Nechcem povedať, že som si ho dovtedy nevážila, ale uvedomila som si, aký je život krehký a zraniteľný.

Našou prioritou bolo pozdvihnúť úroveň posledných rozlúčok so zosnulými v Trnave. Ich organizáciu, ich koordináciu a samotný priebeh. Zaviedli sme uniformy pre zamestnancov. Vytvorili sme klientsku zónu pre občanov v budove, ktorú sme vybudovali a postavili na vlastné náklady. V tejto klientskej zóne mohol občan pohodlne a bez stresu vybaviť všetko na jednom mieste. Elektronicky a geodeticky sme zamerali všetky štyri cintoríny. Všetky hrobové miesta sme nafotili. Urobila sa obrovská databáza. Znamenalo to veľmi veľa mravčej roboty. Ale bol to veľký prínos pre nás i pre pozostalých, ktorí nemuseli prísť ráno na cintorín a fyzicky ukazovať, že tuto môžete kopať. Myslím si, že sme stále mali čo robiť. Za dvanásť rokov sme urobili veľmi veľa. Stále sme sa snažili niečo meniť, niečo inovovať. Teraz, keď sa na to pozriem spätne myslím si, že sa nám to podarilo. A v Trnave sme v tejto oblasti zanechali obrovskú stopu. 

Na čo praktické možno aj z dôvodu silných emócií pri príprave pohrebov často zabúdame? Vy ste z praxe. Na čo by ste upozornili?

Myslím si, že pozostalá rodina k nám prichádza buď s tým, že pod týmto emocionálnym tlakom vôbec na nič nemyslia, alebo im, naopak, hmýri v hlave neskutočné množstvo myšlienok, otázok, čo, kde, akým spôsobom treba vybaviť a zabezpečiť. Náš skúsený personál je ochotný pomôcť im v každom smere. Všetci by sme si mali uvedomiť, že smrť je súčasť nášho života. Tak, ako by sme mali na ňu pripraviť seba, mali by sme na ňu pripraviť aj svojich blízkych. Aspoň v tom smere, aby vedeli, keď príde k úmrtiu, akým spôsobom, akým smerom treba vybavovať poslednú rozlúčku.

Stretávame sa s tým, že klient k nám príde a nevie zvoliť ani typ pohrebu, teda či už zvoliť kremáciu alebo pohreb do zeme, či zvoliť pohreb cirkevný alebo občiansky, prípadne, aké oblečenie vybrať zomrelému do rakvy. Myslím si, že toto sú veci, ktoré by sa mohli komunikovať už zaživa, ale ešte stále pretrváva tabu rozprávania o smrti. 

Aký odkaz by sme mohli adresovať divákom? Čo pokladáte za najdôležitejšie?

Možno to bude znieť ako klišé, ale život máme všetci len jeden. Mali by sme každý deň prežívať tak naplno, akoby bol naším posledným dňom. Mali by sme ho prežívať so svojimi milovanými, so svojimi blízkymi. Nič by sme nemali odkladať na zajtrajšok, lebo ten zajtrajšok nám nemusí byť súdený. Nemusí vôbec prísť. Nikdy nevieme, kedy a kde nás čaká koniec. Mali by sme naň byť vždy a všade pripravení. A moja rada sa týka vzájomných vzťahov. Tie treba mať vždy upravené a upratané. Keď človek odíde, aby sme potom v kancelárii pohrebnej služby neľutovali, čo sme mu chceli povedať, čo sme mu nestihli povedať, čo sme chceli vysloviť a nevyslovili sme. Netreba nič odkladať na zajtra.   

Moja hostka mi priblížila inšpiratívnu kamenársku tradíciu v ich rodine. Vyjadrila sa k odporúčaniam, aké sú dnes možnosti výberu náhrobných kameňov, akú majú symboliku. Prezradila, ako tému smrti spracovali pri výchove syna. Vyzdvihla potrebu odtabuizovania témy smrti. Viac vo videorozhovore na youtube eReport TV.

Zdroj: eReport Trnava