Trnavský knižný špeciál 

Písal sa rok 1942 „Ako ten motýľ ihravý, ako ten kvietok voňavý, ako ten motýľ na kvete, také je šťastie vo svete.“ (A. Žarnov, Mŕtvy)

Život človeka je pestrá kniha. Raz prináša eufóriu šťastia, inokedy musí človek čeliť bolesti.   Stratu blízkeho človeka hojí čas. Nezabudneme, len si pomaly zvykáme. Spomienky v srdci  potvrdzujú v týchto dňoch vysvietené cintoríny. Moc liečiť bolesť má čas i literatúra. Biblioterapia spočíva vo vcítení sa do spoločnej bolesti. V štyridsiatych rokoch uzrela svetlo sveta útla zbierka Mŕtvy (1942). Je to umelecké svedectvo slovenského autora Andreja Žarnova. Otec, stratiac milovaného syna, píše, že „niet k plaču sĺz, už iba soľ zrak páli“. V rámci literatúry tvorí táto tvorba špecifický fenomén. 

Uznávaný patológ s pohnutým životom

Andrej Žarnov. Spisovateľ, občianskym menom František Šubík. Kolegovia si ho pamätali ako špičku. Patril medzi prvých profesorov patológie na Slovensku. Pôsobil priamo v našej trnavskej nemocnici. V roku 1943 bol členom medzinárodnej komisie vyšetrujúcej masakru v Katynskom lese. Bol nútený emigrovať do nemeckého Altöttingu. Natrvalo sa usadil v USA.  Do milovanej domoviny ani do Trnavy sa nikdy nevrátil. Mementom je skutočnosť, že svojho syna sám pitval. Vrcholom emócií nebolo obviňovanie, bola to vďačnosť. 

ĎAKUJEM (A. Žarnov, úryvok básne Ďakujem zo zbierky Mŕtvy)

Za jeho dar i pieseň nad kolískou

za prvý úsmev bozk i slovo sladké

za prvý krôčik prvý objem rúčok

anjelský pohľad očiek milujúcich (…)

i za ten smútok jeho chorých očiek

i za tú silu zniesť ten úder ťažký 

i za tú nádej pukajúcu v tichu

i za tú vieru nad zavretou jamou

i za tú lásku spaľujúcu srdce

ktorú si ráčil otcom dať a matkám 

i za to nebo mŕtvym neviniatkam

pokornú bolesť tichú pieseň k rane, za všetko toto ďakujem ti Pane.

Zdroj: eReport Trnava, A. Žarnov: Mŕtvy