Pocit zamilovanosti a prežívanie lásky inšpiruje. Opantala nemálo spisovateľov a básnikov doma i v zahraničí. Slovami možno zachytiť najvnútornejšie prežívanie. Pár veršov zreálni nevypovedané.
A zabudli sme tváre
a zabudli sme mená.
Len ona ostáva tu.
Len ona, nepremenná,
v nás zapaľuje slová
a hnetie plaché rýmy.
(O láske, M. Rúfus)
Láska – nebo raz také blízke.
Víno bohov v krehkej nádobe.
Láska, ktorá sedí pri kolíske.
Láska, ktorá kľačí na hrobe.
Láska – sviatok človečieho tvora.
Tá, čo iba nechtiac ublíži.
(A napokon láska, M. Rúfus)
Slovensko sa môže pýšiť oficiálne najdlhšou ľúbostnou básňou na svete. Sládkovičova Marína (1846) pozostáva z dvetisícdeväťsto veršov. Najvernejší rukopis je dnes uložený v trezore v Banke lásky v Banskej Štiavnici. Básnická skladba našla preklad v ôsmich svetových jazykoch. Slovo láska či ľúbosť sa v nej spomína celkovo stošesťdesiatosem ráz. Jednou z najcitovanejších je známa anaforická pasáž:
„Možno mi tvojich úst sa odrieknuť, možno mi ruku nedostať, možno mi v diaľky žiaľne utieknuť, možno mi nemilým ostať, možno mi ústam smädom umierať, možno mi žialiť v samote, možno mi život v púšťach zavierať, možno mi nežiť v živote, možno mi seba samého zhubiť: – nemožno mi ťa neľúbiť!“ (Marína, A. Sládkovič)
Zdroj: Milan Rúfus: O láske, A napokon láska
Zdroj: Andrej Sládkovič: Marína
Zdroj: eReport Trnava
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
Láska ako literárna múza