Komentár: 15 minútové mestá – skúšajú na nás nový sociálny experiment?  

Na prvý pohľad logické vyriešenie problémov s nedostatkom parkovacích miest a množstvom áut. Postupne obmedzovanie mobility, respektíve kto sa chce presúvať a zotrvať mimo svojej „bubliny“ musí platiť. Chcú nám radniční páni pomôcť vyriešiť problém s priestorom alebo nám postupne zavádzajú na Slovensku model „15 minútových miest“?

Vyriešenie problémov s parkovaním. Alebo je za tým viac?

Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava zavádza už niekoľko rokov svoju „parkovaciu politiku“. Vynechajme z úvah o nej historické centrum mesta; centrum je centrum a naozaj pri historických pamiatkach nemusia byť šnúry áut, ktoré bránia voľného pohybu návštevníkov aj domácich.

Začala to Petržalka – v krátkosti: rezidenti môžu parkovať za (väčšinou ročný) poplatok, návštevníci max. 120 minút bezplatne. Nedaj Bože, že rodičia, ktorí bývajú v Petržalke (a deti niekde v Dúbravke) potrebujú pomoc napríklad s upratovaním po maliaroch. To fakt za dve hodiny nedáte. A už celkom zabudnite napr. na oslavu narodením … alebo sledujte sekundovú ručičku na hodinách, aby ste tých 120 minút ani náááhodou neprešvihli. O prespaní u kamarátky môžete len snívať – alebo platiť.

A podobne pokračujú aj ďalšie bratislavské štvrte. 

Parkovacích zón v Bratislave bude pravdepodobne päť.  Musím uznať, že Bratislava je na tom ešte pomerne dobre …. nooo – ako-tak dobre.

A poďme do vzdialenosťou najbližšieho krajského mesta – do Trnavy.  To má – na rozdiel od Bratislavy – 37 (!!) parkovacích zón. Skutočne sa v nich dá zorientovať? Navyše: v centre Bratislavy zaplatíte za 70 minút parkovania dve eurá; v centre Trnavy za 60 minút 2,10. Hm – zaujímavé, čo poviete?

„15-minútové mestá?“

Zdá sa však, že problém je niekde inde. Nesnaží sa nám „niekto“ zabrániť týmito obmedzeniami v sociálnej komunikácii? Naozaj ideme riešiť „15-minútové mestá“, vytvárať „bubliny“, aby sme zamedzili sociálnemu kontaktu s ďalšími ľuďmi?

Rozvoj ľudskej civilizácie bol a je založený na výmene skúseností, informácií, na rozhovoroch. Áno, dnes máme internet, kde si každý „vygoogli“ čo potrebuje vedieť. Ale naozaj potrebujeme informácie len z internetu? Ak zoberieme do úvahy sociálne siete, ktoré sú pre mnohých (žiaľ) jediný zdroj informácií, tie sú .. ak to nenazveme priamo cenzurované, tak určite vo veľkej miere takzvane „regulované“. „Nesprávne“ názory sa vymazávajú, označujú ako hoax, potierajú.

Počas „doby covidovej“ sme si na toto MUSELI zvyknúť. Obmedzenia mám nič iné nedovoľovali („hriechom“ proti predpisom bolo aj ísť vyvenčiť psa do susedného chotára, nieto ešte dať si kávu – alebo pivo v krčme – s kamošmi).

Naozaj chceme takto pokračovať?