Ej, veru, rušno bolo na nedávnom zasadnutí trnavského mestského zastupiteľstva. Keďže nespokojní rodičia detí z „cyklickej“ školy vopred avizovali svoju účasť, primátor sa – ako už neraz, keď išlo o nejakú problémovú situáciu – na ňom nezúčastnil. Rokovanie viedol jeho prvý zástupca, ktorý hneď na úvod zneužil pozíciu predsedajúceho na jeden a štvrťhodinovú prezentáciu vlastného hodnotenia tlačovej konferencie opozičných poslancov. Zjavne mu z mestských úradníkov, najmä z toho zástupu odborníkov na komunikačnom odbore nemal kto vysvetliť, že zasadnutie zastupiteľstva na takéto účely neslúži. Ak sa radničným pánom žiadalo reagovať, pokojne si mohli zvolať brífing, na ktorom by verejnosť oboznámili s vlastným videním sveta.
Irónia namiesto pochopenia
Pomerne hustá atmosféra počas nekonečného vystúpenia viceprimátora ešte nabrala na intenzite. Nemožno sa však čudovať emočnému vypätiu rodičov. Faktom je, že celú situáciu vnímajú ako podraz a hľadajú pomoc za každú cenu. Keď sa následne dostala k slovu ich zástupkyňa, logicky od pléna očakávala aspoň pozorné vypočutie. Na tvári jedného z poslancov Lepšej Trnavy však zbadala ironický úsmev, čo aj patrične okomentovala. Poslanec namiesto ospravedlnenia svojho správania začal na ňu slovne útočiť. Slovný konflikt sa napokon podarilo ukončiť, zostala však po ňom trpká príchuť. Podobná, ako po osobných primitívnych útokoch niektorých poslancov Lepšej Trnavy, aj toho ďalšieho nezávislého, ktorý nekandidoval v ich partii, ale akoby bol členom ich klubu, na ostatných opozičných poslancov. Keď už v zastupiteľstve nedokážu zachovať úctu voči sebe, mohli by ju mať aspoň voči verejnosti.
Poslanci zastupiteľstva sú obrazom voličov
Kdeže sú tie časy, keď do verejných funkcií kandidovali elity? Dnes sa na takýchto postoch nezriedka vyskytnú rôzni duševní maloroľníci, ktorí nadobudnutú pozíciu využívajú na plnohodnotnú sebaprezentáciu. Z tej je mnohým neraz nevoľno. Ako sa tam takí ľudia mohli dostať, pýtame sa často po voľbách. Odpoveď je jasná: oslovili dostatočný počet voličov. Takže problém nie je ani tak v nich, ako v tých, ktorí ich podporili. Prípadne aj v tých, ktorí už v dezilúzii rezignovali na verejný život. Preberú sa obvykle až vtedy, keď začnú pociťovať vlastný diskomfort.
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
Komentár: Neúcta naša každodenná