V médiách sa v posledných dňoch objavujú informácie o príchode niekoľko tisíc migrantov, ktorí o sebe tvrdia, že sú všetci zo Sýrie, narodení v Aleppe 1. januára 2000.
Poďme najprv k „teórii“. Pre Európsky úniu platí tzv. Dublinská dohoda, ktorá od roku 1990 stanovuje kritériá, za akých môže migrant požiadať o azyl v niektorej z členských krajín Únie. Štáty ju aplikujú od roku 1997. Dublinská dohoda bola „novelizovaná“ Nariadením Rady Európy č. 343/2002. Nie sú v nich veľké rozdiely. Dublinská dohoda bola dohoda štátov, Nariadenie je predpis, ktorým sa štáty Únie musia riadiť.
V skratke: migrant z vojnového priestoru má požiadať o azyl v prvej bezpečnej krajine. Ak hovoríme konkrétne o Sýrii, prvou bezpečnou krajinou je Turecko, potom Grécko, Balkán, Maďarsko. Tieto štáty si svoje vonkajšie hranice chránia a zriaďujú záchytné tábory pre migrantov. Na rozdiel od Slovenska, kde príde cudzí štátny príslušník bez dokladov, vyhlási, že je z vojnovej oblasti – napríklad zo Sýrie – a automaticky dostane „bumašku“, ktorá mu na určité obdobie zabezpečí voľný pohyb po celom štáte.
Budovanie záchytných zariadení štátom. Alebo žeby nie?
Podmienkou začatia azylového konania je lustrácia migranta, to znamená (ak nemá doklady) minimálne stiahnutie odtlačkov prstov a ich kontrola vo všetkých dostupných medzinárodných systémoch. Toto opatrenie aspoň čiastočne zabráni, by sa do Únie nedostávali teroristi, hľadaní zločinci, prípadne ďalšie závadové osoby. Lustrácia môže trvať niekoľko týždňov, ba aj mesiacov. A práve na tento účel štáty budujú tzv. záchytné zariadenia, kde sú migranti pod kontrolou dovtedy, kým ich nepreveria.
Podľa dostupných informácií, momentálne sa nič také nedeje. Policajné stanice v južných okresoch sú preťažené a „bumašky“ vystavujú doslova na počkanie.
Ak opomenieme tzv. závadové osoby, je tu ešte jeden nie bezvýznamný problém: zdravotný stav migrantov. Niektoré choroby, ktoré sa bežne vyskytujú v krajinách, odkiaľ migranti prichádzajú, môžu medzi naším obyvateľstvom spôsobiť nepríjemné epidémie.
Dosť ďaleko, či príliš blízko?
Na sociálnych sieťach aj vo vysielaní našich televíznych staníc sme v minulých dňoch videli zábery napríklad z Veľkého Krtíša, kde si „ktosi“ prenajal výrobnú halu, v ktorej je už teraz umiestnených približne 700 migrantov – bez sociálneho zariadenia, bez jedla, bez vody. Čakajú na vystavenie „bumašky“. A čo potom? Kam pôjdu? Kto im zabezpečí základné životné potreby? Čo robí štát? a čo robia mimovládky? Nie, nikto nechce, aby mimovládne humanitárne organizácie suplovali činnosť štátu. Ale – ak už štát nie je schopný zabezpečiť ochranu našej južnej hranice – týmto ľuďom treba pomôcť. Treba im pomôcť skôr, ako „si začnú pomáhať sami“. Už teraz sa vyskytli (nateraz neoverené) informácie, že si migranti zriaďujú „samozásobovanie“ v záhradách obyvateľov priľahlého územia.
Viem, že Veľký Krtíš aj Nové Zámky sú od trnavského regiónu pomerne vzdialené, ale otázka je, dokedy.
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
Komentár: Migranti, dosť ďaleko, či príliš blízko? Ak im štát nepomôže, pomôžu si sami