Komentár: Čo by nám Ján Pavol II. povedal dnes?

Tento mesiac uplynulo 20 rokov od poslednej – tretej návštevy pápeža Jána Pavla II. na Slovensku. Zavítal vtedy aj do Trnavy; nechýbalo však veľa, a zo zdravotných dôvodov sa tak vôbec nemuselo stať.

Napokon sa však množstvo ľudí v zaplnenej Katedrále sv. Jána Krstiteľa a jej okolí vzácneho hosťa dočkalo, aby si o. i. vypočuli aj tieto slová:

„Prajem vám, drahí bratia a sestry, aby ste vo svojich srdciach živili vedomie Božej prítomnosti počúvaním jeho Slova, modlitbou, slávením sviatostí a službou blížnemu. V každodennom živote sa tak stanete, podľa vzoru Jána Krstiteľa, ohlasovateľmi i svedkami milujúcej a spasiteľnej Božej prítomnosti v dnešnom svete. Všetkým zo srdca udeľujem svoje požehnanie.“

Pápež sa však v príhovoroch počas návštevy Slovenska nevyjadroval iba v cirkevnej terminológii. Hneď po prílete na bratislavskom letisku 11. septembra 2003 povedal:

„Už onedlho vaša krajina vstúpi ako plnohodnotný člen do spoločenstva európskych národov. Milovaní, prispejte svojou bohatou kresťanskou tradíciou k budovaniu identity novej Európy. Neuspokojte sa iba hľadaním ekonomických výhod. Veľké bohatstvo, vskutku, môže vyvolať aj veľkú chudobu. Iba budovaním spoločnosti, ktorá, napriek obetiam a ťažkostiam, rešpektuje ľudský život vo všetkých jeho formách, propaguje rodinu ako miesto vzájomnej lásky a rastu osoby, hľadá spoločné dobro a je pozorná na potreby najslabších, možno zabezpečiť budúcnosť na pevných základoch a blahodarnú pre všetkých.“

…po 20 rokoch

Tieto slová a odporúčania nepochybne platia aj dnes, akurát po 20 rokoch už vidíme výsledok, ktorý sme dosiahli. Zrejme sa zhodneme, že sa veľmi niet čím chváliť. Doba sa za dve desaťročia neuveriteľne zmenila, a pokojne možno povedať, že zvlčila. Vytratila sa úcta k človeku, k životu. Ľudia si nadávajú v anonymite sociálnych sietí aj na verejnosti, vrátane politikov. Oplzlý slovník veľkej časti mladej generácie neveští nič dobré, nie je to však iba jej vina. Tie deti kdesi vyrastali, a keď im to tam nevysvetlili, inde sa to nenaučia. Moderné je nedodržiavať pravidlá, prípadne stanovovať nové, údajne progresívne, hoci tie predchádzajúce boli osvedčené, akurát že ich nedodržiavanie zostalo bez potrebných dôsledkov. A tak tu máme morálny nihilizmus, spojený s množstvom depresií a zvrátenými sklonmi v domnienke, že tie nám z nich pomôžu. To je však veľký omyl.

Staré latinské príslovie učí: Zachovaj poriadok, a poriadok zachová teba. Ak sme vo verejnom živote svedkami chaosu, čo nás má motivovať k zachovávaniu poriadku?

Všetci poznáme porekadlo, že ryba smrdí od hlavy. Tou hlavou sa však niekto stáva na základe rozhodnutia určitej skupiny ľudí. Demokracia je spojená so zodpovednosťou za rozhodnutia, ktoré robíme. V tom je jej rozdiel v porovnaní s totalitným režimom. Nevzdávajme sa možnosti rozhodovať, lebo to za nás urobí niekto iný, a potom s tým nemusíme byť spokojní.

K zmene nepríde hneď, akoby šibnutím čarovného prútika. Je to dlhodobý náročný proces. Ale netreba sa ho báť. Treba len uvažovať a mať úctu k ľuďom. To sú základné predpoklady zmysluplnej diskusie.