… spieva v jednej piesni známa slovenská skupina. Pomenúva príčinu súčasnej polarizácie spoločnosti, a nielen slovenskej.
Elity totiž zjednocujú, nepolarizujú. Ak chýbajú, priestor potom získavajú jedinci, ktorých mienka o vlastných kvalitách výrazne prevyšuje ich reálnu úroveň.
Ťažké predvolebné chvíle pre politikov sú azda ešte náročnejšie pre národ, ktorý sa na toto všetko musí pozerať, pretože pred lavínou konfrontačných výstupov, ktorá sa na neho valí, unikne len ťažko. Keby v nich bolo viac obsahu, aj by sme sa niečomu priučili, ale spravidla sú to len útoky typu kto čo urobil, prípadne neurobil.
Aby toho nebolo málo, konflikty neobchádzajú ani kultúrnu scénu. Výraznú kontroverziu vyvolal vizuál novej sezóny bratislavského mestského Divadla Pavla Országha Hviezdoslava. Je inšpirovaný socialistickou grafikou a odkazuje na dúhovú a ukrajinskú vlajku, a jeho súčasťou je aj antiľudácky motív. Odhliadnuc od niektorých politikov, s nevôľou ho prijali mnohí ľudia aktívni v spoločenskom dianí; nesúhlas prišli vyjadriť pred budovu divadla na stretnutie, ktoré organizovala Matica slovenská. Progresívni aktivisti ich ihneď označili za fašistov a jeden z nich dokonca jedného staršieho účastníka fyzicky napadol. Väčšina médií tento incident ponechala bez povšimnutia.
Angažované umenie?
Ak vizuál nadväzuje na komunikáciu divadla, znamená to, že sa scéna bude venovať angažovanému umeniu? To už tu svojho času bolo, a docielil sa ním pravý opak toho, čo chceli vtedajší súdruhovia. Alebo bolo zámerom spropagovať divadlo cez vyvolanie diskusie? Kiežby to bola debata o pripravovaných tituloch, a nie o motívoch vizuálu. Takto si mnohí urobia jednoduchý záver, že tento štýl im nevyhovuje. A rozhodne to nie sú takí, ktorí by šírili nenávisť voči komukoľvek; azda im progresívne kruhy ešte dovolia mať svoj názor.
K umeniu prirodzene patrí aj provokatívnosť, v prvom rade však musí mať myšlienku. Nie takú, ktorú autor či autorka napíše ako sprievodný text k dielu, ale zrozumiteľnú na základe jeho vnímania. Galéria Výklad blízko trnavskej radnice už 7 rokov prezentuje site-specific výstavy a performance slovenských aj zahraničných umelcov. Za ten čas mala verejnosť možnosť vidieť v nej diela rôzneho druhu a kvality. Niektoré veľmi zaujímavé, iné zas vyvolávajúce rozčarovanie z odvahy vystavujúceho umelca. Hlúčik ľudí pred Výkladom možno vidieť najviac počas vernisáží; to je relevantný merateľný ukazovateľ záujmu o tento druh umenia.
Tanec do skla
Poslednú augustovú stredu od ôsmej ráno do desiatej večer mali v nej okoloidúci možnosť vidieť performatívnu inštaláciu Tanec do skla. Projekt podľa kurátora galérie Petra Molariho „popularizuje súčasný tanec aj pre ľudí, ktorí s ním nemajú ako prísť do kontaktu. Náhodní okoloidúci sa stanú súčasťou inštalácie pozorovanej cez sklo vo výklade. Nepretržitý tanec sa tak môže stať spestrením ich bežného dňa.“ (zdroj: TASR)
V prvom rade treba oceniť účinkujúcich, že v stiesnenom priestore dokázali 14 hodín niečo produkovať. Možno sa na ulici našli aj takí, ktorí sa pristavili a cez sklo s nimi komunikovali. Na sociálnych sieťach však drvivá väčšina na predvádzané choreografie nenašla pekné slovo.
Pre koho je teda takéto umenie určené? Väčšine? Patrí vôbec do verejného priestoru? Podľa organizátorov určite áno, keďže takéto prejavy umenia nás majú vytrhávať zo stereotypného vnímania skutočnosti a majú osviežiť naše vnímanie. Azda majú dojem, že takýmito počinmi vybudujú u ľudí vzťah ku kultúre? Skôr dosiahnu opačný efekt.
V takýchto situáciách si mnohí spomenú na rozprávku Cisárove nové šaty od Andersena. Netreba sa báť povedať, že cisár je nahý. Jednak to môže pomôcť autorom, ale predovšetkým to rozprúdi diskusiu o charaktere produkovaného umenia. A možno v závere celého procesu spoznáme elity, ktoré sú dnes tak málo viditeľné.
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
KOMENTÁR Chýbajú nám elity