13. septembra 1968 schválilo Národné zhromaždenie ČSSR zákon 126/1968 Zb., ktorý obmedzoval právo na zhromažďovanie, a tiež zákon 127/1968 Zb., ktorý zaviedol kontrolu tlače, teda cenzúru.
„Cenzúra v bývalom Československu bola ustanovená už po februárovom prevrate v roku 1948. Spočiatku sa nevykonávala prostredníctvom cenzorského úradu. Komunistická strana mala vyškolené tzv. kádre, teda ľudí, ktorí pôsobili na všetkých úrovniach štátnej a verejnej správy a v redakciách novín, časopisov a vydavateľstiev,“ uviedol pre TASR literárny vedec Pavel Matejovič zo Slovenskej akadémie vied.
Úlohou týchto ľudí bolo, aby sa do tlače nedostali materiály, ktoré boli kritické voči vládnej moci, alebo spochybňovali mocenský monopol komunistickej strany. Politicky „nespoľahliví“ autori mali zakázané svoje texty zverejňovať, nikde sa nemohlo ani objaviť ani len ich meno, veľa knižných titulov sa ocitlo na zoznamoch zakázanej literatúry alebo bolo zošrotovaných.
Toľko historické okienko. My donedávna chvalabohu, teraz asi už len žiaľ, žijeme v dobe súčasnej. V krajine s demokratickou vládou slušných a statočných bojovníkov a bojovníčok. V paláci vládne kráľovná, teda prezidentka, ktorá zbiera jedno ocenenie za „demokraciu,“ za druhým.
V krajine, kde NBÚ ani omylom neblokoval „škodlivé weby.“ Len tak, bez rozhodnutia súdu, len tak bez toho, aby majiteľom týchto stránok bolo oznámené (aspoň pro forma) čo ho sa vlastne dopustili. A tak trošku nie v súlade so zákonom. Nuž ale doba je ťažká.. možno preto je pre túto vládnu garnitúru také ťažké tie zákony a Ústavu dodržiavať…
V krajine, kde tak NBÚ nebude robiť aj naďalej, teda teraz už možno aj na základe súdneho rozhodnutia.
V krajine, kde žiadny minister nenazýva ľudí opicami. V krajine, kde televízia nenazýva občanov dezolátmi.
V krajine, kde bábkoherečka, teda digitálna líderka deň čo deň nekope do osoby Generálneho prokurátora. Lebo rozumie, že on sa na rozdiel od nej nenachádza v právnom bezvedomí. A taktiež preto, že si uvedomuje, všetky tie veci o trojdeľbe moci a o tom, ako smiešne to v skutočnosti vyzerá, aj keď teda ono to chcelo byť hlboko erudované.
V krajine, kde advokáti veľmi radi dávajú rozhovory, lebo sa absolútne nemusia báť, toho, že prídu o miesto, ak sa vyjadria o veciach, ktoré v štáte dánskom nie sú v poriadku. Nežijeme predsa ani v roku 1948 ani v 1968. Ale v 2022. Ak ste už zabudli, v demokracii.
V krajine, kde si sudca dokonca môže dovoliť v súlade s medzinárodnými štandardami a judikatúrou ESĽP adresovať prezidentke otvorený list. Veď je predsa demokratka a žijeme v demokracii! V krajine, kde teda takýto sudca nemôže za svoju odvahu prehovoriť, predsa ničomu čeliť.
V krajine, kde sa nejaký štátny tajomník Andrej nevyjadrí, že demokraciu treba brániť cenzúrou.
V krajine, kde tak okrem NBÚ nebude robiť aj Rada pre mediálne služby.
V krajine, kde kráľovná nerozpráva pri preberaní ceny za statočný boj s vlastnými občanmi a budovaniu akejsi „liberálnej demokracie,“ že „Nič nesymbolizuje naivitu niektorých súčasných demokratov viac ako ich váhanie, či treba regulovať sociálne médiá.“
V krajine, kde ľudia neboli nútení ani do testovania, ani do očkovania. Nežijeme predsa v totalite!
V krajine, kde policajná stránka akéhosi pána Púchovského, ktorá je zrejme funkčná z peňazí daňových poplatníkov, asi tak trošku vôbec neporušuje zákon. Ani by nemohla, lebo predsa Pomáhať a chrániť!
V krajine, kde lekári, ktorí nesúhlasia so „systémom pandémie,“ nielenže môžu prejaviť slobodne svoj názor, nie sú za to dokonca ani nijako stíhaní a perzekuovaní.
V krajine, kde okrem toho, že v nej prekvitá demokracia, sloboda slova, právny štát, ľudia nevedia, čo od radosti s peniazmi, lebo Fico už nekradne a od vlády slušných ľudí dostávajú bezprecedentnú pomoc deň, čo deň.
V krajine, kde sudkyňa sa ani omylom nemôže vyjadriť ku svojim kolegom, že sú svine a povedať, že pre nich neplatí prezumpcia neviny. Či nezákonne konať, bez akéhokoľvek postihu.
V krajine, kde vôbec nie sú manipulované trestné konania a žiadny prokurátor si netyká so žiadnym kajúcnikom Lajom a tak ďalej…
V demokratickom a vyspelom štáte, v ktorom politici a iní neporušujú zásady právneho štátu a deľby moci, v krajine, kde bývalý neúspešný premiér a ešte neúspešnejší minister financií nepovie v hlavnom vysielacom čase, že on a jeho vláda tu už bude navždy.
V krajine, kde novinári radšej volia pseudonymy ako vlastné mená, nie preto, že by sa hanbili za svoju prácu, ale preto, že sa môžu cítiť tak trošku ohrozený najväčším bojovníkom za slušnosť a demokraciu Igorom, ktorý ich vôbec nechce dávať dole.
Záverom
Milá demokracia, dovoľ mi sa Ti presne v tento deň, prihovoriť aj osobne. Áno, áno, ja viem, že sme si Ťa želali. Ale uznaj, doba je ťažká (a to som ani nehovorila o hnusobe a Ukrajine) a preto, nezdržuj sa u nás dlho, je čas.
Čas na akúsi „liberálnu demokraciu,“ ktorá tu prostredníctvom cenzúry, zmeny zákonov a Ústavy a ústredných postavičiek, vydrží s nami na večné časy! V ktorej a s ktorou je proste radosť žiť!
Modlitba má ta ať promlouvá
K srdcím, která zloby čas nespálil
Jak květy mráz, jak mráz.
Ať mír dál zůstává s touto krajinou.
Zloba, závist, zášt, strach a svár
Ty ať pominou, ať už pominou…
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
FEJTÓN O krajine, kde cenzúra znamenala „novú demokraciu“ a piesok sa lial