Trnava je plná inšpiratívnych ľudí, ktorí sa svojej práci venujú so záujmom a so snahou pomôcť, zlepšiť a urobiť svet okolo seba krajším. Od januára budeme prinášať rozhovory s hosťami z rôznych oblastí. Radi predstavíme ich osudy, výsledky ich práce aj nápady, ktoré túžia zrealizovať.
Divadlu odovzdal srdce
Ochotnícky herec. Verný jednému divadelnému súboru takmer šesťdesiattri rokov. Trnavčan Ján Rampák je nositeľom viacerých ocenení. Uznanie, nesúce meno jeho obľúbeného hereckého majstra, Cenu Jozefa Kronera za celoživotný prínos v hereckej tvorbe v neprofesionálnom divadle, si prevzal v roku 2008. Mal bohaté skúsenosti s recitovaním, no začínal ako „záskok“ za chorého herca. Jeho talent a chuť hrať oslovovali režisérov. Prvou rolou v DISK-u bola postava zemana Paraska v hre Čachtická pani. V divadelnom súbore dokonca spoznal svoju manželku. Hereckú kariéru ukončil v divadelnej sezóne 2023/2024 v inscenácii Cholesterol.
Čo pre vás znamenala možnosť stráviť takmer šesťdesiattri rokov na doskách, ktoré znamenajú svet?
Keď som prišiel do divadla, mal som dvadsaťdva rokov. Osemnásteho mája som hral posledné predstavenie, mal som osemdesiatpäť. Je to, ako ste správne povedali, šesťdesiattri rokov. Divadlu som upísal celý svoj život tým, že divadlo som mal rád, veľmi rád a mám ho rád doteraz. Človeku je ľúto, že už musí odísť, ale nedá sa nič robiť. Čas uteká. (…) Do súboru prišiel jeden vedúci a poprosil ma, keď som prišiel z vojny (na vojne som robil tiež v kultúre s recitáciou), či by som im nepomohol. Plagáty sú vonku, hráme Čachtickú pani Joža Nižnánskeho a o dva týždne bude premiéra. Ty by si hral postavu zemana Parasku, to si pamätám dodnes. Ten človek musel akútne odísť na operáciu, takže sa o tie dva týždne nemohol vrátiť. Skúsil som to. Myslel som si, veď to urobím a odídem. Potom som s nimi musel odohrať ešte štyridsaťosem alebo päťdesiat predstavení (smiech). Boli to všetko vynikajúci ľudia.
Čo vám ochotníctvo dalo a čo vám vzalo?
Keď som prišiel do divadla, moja manželka tam už bola. Vtedy sa neprichádzalo len na skúšky, tam chodili ľudia v pondelok, v stredu aj v piatok, i tí, ktorí nehrali. Tam sa stretávalo aj tridsať – štyridsať ľudí. Medzi nimi bola aj manželka, ktorá sa mi už vtedy zapáčila. Tak som ju oslovil. Ona potom hrala, hrali sme v Jánošíkovi. Ja som hral Jánošíka, ona Aničku. S manželkou sme sa zobrali. To bola veľká svadba, celý súbor tam bol. Čo mi divadlo vzalo? Vzalo mi celý rodinný život. Celý život som bol zamestnaný v atómových elektrárňach v Bohuniciach. Keď prišli deti, ja mám dvoch synov, aj jeden, aj druhý sa narodili, keď som ja nebol doma. Vtedy sme hrali v Spišskej Novej Vsi a poslali mi telegram, že som sa stal otcom, že mám syna, ale ten telegram ma tam nezastihol. Poslali ho za mnou do Prešova. No moju manželku musela do pôrodnice odviezť jej mama, lebo ja som nebol doma, a s druhým synom to bolo podobne. Zobralo mi aj to, že som na tie deti doma nemal čas. Myslím, že len málo žien by to dokázalo. Jediné poďakovanie som jej mohol vysloviť, keď som mal posledné predstavenie.
Čo by ste popriali dnešnému divadlu, dnešnému divákovi, vaším kolegom, ktorí ešte stoja na javisku, kde ste vy strávili krásnych šesťdesiattri rokov?
Ja som im to už vtedy povedal, že DISK je dobrá značka, aby sa toho nepúšťali. Prišlo tam veľa, veľa nových ľudí. Tí nezažili, samozrejme, to, čo my, odišli by. Im sa skončí škola, to sú väčšinou „študáci“, takže pôjdu za svojím povolaním.
Povedali o ňom: „Vždy som obdivoval jeho oddanosť divadlu a mohol som sa spoľahnúť, že naplní moju režisérsku víziu. Najviac som sa však tešil na to, ako postavu obohatí niečím svojským, jedinečným, rampákovským. Niečím, čo tej postave vedel dať iba on. Nerobil to premyslene, nedosahoval to nekonečným študovaním a rozoberaním dramatického textu. Prichádzalo to akoby samo. Rodilo sa to celkom prirodzene, intuitívne, vyrastalo to z úrodnej pôdy jeho talentu.“ Dušan Vicen, divadelný režisér (Javisko, 2024)
Pán Rampák porozprával o tom, ako si spomína na začiatky divadelného súboru DISK, na jeho režisérov, ktoré momenty ho utvrdzovali v tom, aby zostal pri ochotníckom divadle. Prezradil, ako vnímal legendárneho Jozefa Kronera, ako si spomína na posledné odohrané predstavenie Cholesterol alebo hry Geniálna epocha podľa Schulza či Majster a Margaréta, s ktorými DISK precestoval zaujímavé miesta.
Celý rozhovor s Jánom Rampákom nájdete na youtube eReport TV.
Zdroj: eReport Trnava
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
Rozhovory z Malého Ríma. Hosť: Ján Rampák