Ďalšie otázky, ktoré treba zodpovedať pri prečine schvaľovania trestného činu
Z hľadiska schvaľovania trestného činu podľa § 338 ods. 1 Tr. zák. je nutné brať do úvahy aj iné aspekty. Napríklad je rozdiel v tom, ak pachateľ vychvaľuje inú osobu za to, že spáchala trestný čin a v tom, keď páchateľ vychvaľuje inú osobu za jej konanie, avšak popiera, že došlo k spáchaniu trestného činu (napríklad páchateľ verejne schvaľuje konanie osoby, ktorá je obvinená zo spáchania trestného činu vraždy, nakoľko je názoru, že išlo o konanie v nutnej obrane a že je právom každého človeka brániť sa napadnutiu – páchateľ tu fakticky neschvaľuje spáchanie trestného činu vraždy, ale schvaľuje konanie v nutnej obrane, ktoré by protiprávnosť činu vylučovalo, pričom z hľadiska subjektívnej stránky je nutné brať do úvahy aj možné konanie páchateľa v skutkovom omyle ohľadne nutnej obrany). Schvaľovanie testného činu totiž nie je len obyčajné spochybňovanie toho, že sa trestný čin skutočne stal, či vyjadrenie nedôvery v to, že išlo o trestný čin.
Obdobné je to aj pri útočnej vojne. Charta OSN vychádza síce zo zákazu použitia sily pri riešení medzinárodných konfliktov (čl. 2 ods. 4 Charty OSN), avšak z tohto pravidla existujú dve výnimky. Prvou je akcia Rady bezpečnosti pri ohrození mieru, či porušeniu mieru a druhú predstavuje článok 51 Charty OSN (individuálna alebo kolektívna sebaobrana). A práve na článok 51 Charty OSN bežne poukazujú všetky útočiace štáty, ktoré na to nemajú súhlas Rady bezpečnosti a takto sa dovolávajú toho, že konajú v súlade s medzinárodným právom (na článok 51 Charty OSN poukazuje nielen Ruská federácia pri konflikte s Ukrajinou, ale v minulosti to boli napríklad aj USA pri konflikte s Irakom, Izrael pri tzv. šesťdňovej vojne, USA pri ozbrojených útokoch na Nikaraguu spolu s financovaním „Contras“ a podobne). A taktiež práve túto argumentáciu preberajú často aj osoby, ktoré schvaľujú takéto útočné konania štátov a s poukazom na tento článok Chraty OSN začatie konfliktu ospravedlňujú (opäť aj tu môžu hrať úlohu nesprávne informácie, ktoré osoba ospravedlňujúca začatie vojny má k dispozícii a môže preto konať v skutkovom omyle, ktorý podľa konkrétnych okolností prípadu môže byť aj omyl ospravedlniteľný, t. j. vylučujúci úmyselné zavinenie).
Mohlo by vás zaujímať:
Orgán činný v trestnom konaní musí preto v rámci riešenia predbežných otázok venovať svoju pozornosť aj článku 51 Charty OSN a tento článok vykladať v súlade s judikatúrou Medzinárodného súdneho dvoru(nemylíť si tento súd s Medzinárodným trestným súdom) a to hlavne s vecou Vojenských a polovojenských činností v Nikarague a proti nej, v ktorej rozhodoval Medzinárodný súdny dvor v roku 1986 a v ktorej na námietku USA, že konala v kolektívnej sebaobrane uviedol, že právo na sebaobranu (v zmysle čl. 51 Charty) prináleží len štátu, ktorý sa stal obeťou ozbrojeného útoku s tým, že pre aplikáciu ustanovenia čl. 51 Charty, t. j. uplatnenia práva na sebaobranu musí už byť ozbrojený útok začatý a musí mať cezhraničný charakter (Medzinárodný súdny dvor v tomto prípade dospel k záveru, že niektoré útoky USA na nikaragujské prístavy, ropné zariadenia a námornú základňu v rokoch 1983 – 1984 predstavovali porušenie zákazu použitia sily voči inému štátu, teda podľa tohto súdu neboli splnené podmienky na konanie podľa článku 51 Charty OSN). Vo svetle tohto súdneho rozhodnutia zrejme žiadny z vyššie spomenutých konfliktov nespĺňa, z hľadiska útočiaceho štátu, podmienky na postup podľa článku 51 Charty OSN.
Všetky tieto okolnosti ohľadne článku 51 Charty OSN, možného skutkového omylu a skutkovej podstaty prečinu schvaľovania trestného činu v súvislosti so schvaľovaním útočnej vojny sú už však uvádzané nad rámec tohto článku a zaslúžili by si podrobnejšie rozvinutie v niktorom z ďalších článkov (a to aj z hľadiska historického a celkom určite by zaslúžil pozornosť aj rozbor vyššie spomenutého prípadu USA proti Nikarague, ktorý prejednával Medzinárodný súdny dvor a na ktorý sa bežne odkazuje pri výklade článku 51 Charty OSN).
Možno preto nateraz uzatvoriť, že nebezpečnosť väčšiny výrokov prednesených na sociálnych sieťach je nulová, pričom polícia by sa mala zamerať hlavne na také výroky, ktoré napríklad nabádajú k fyzickému násiliu voči iným osobám, k ich šikanovaniu, diskriminácii a podobne a nie na statusy, v ktorých sa pisatelia fakticky len snažia ospravedlňovať útočnú vojnu prostredníctvom článku 51 Charty OSN (t. j. spochybňujú, že došlo k porušeniu medzinárodného práva), čo bola inak bežná praktika časti populácie aj pri iných konfliktoch (v minulosti hlavne pri konflikte USA proti Iraku).
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
KOMENTÁR sudcu Šamka: Je verejný súhlas so začatím konfliktu na Ukrajine prečinom schvaľovania trestného činu?