Objektívne hodnotenie si vyžaduje vytvorenie odstupu od osobných záujmov, od záťaže dlhoročných pracovných vzťahov a z nej plynúcej sympatie či antipatie, čo sa ukazuje ako veľký problém našej spoločnosti. Tento problém, ako biblická slamka v oku blížneho, ktorú vidíme, ale nevšímame si trám vo vlastnom oku, sa objavuje aj vnútri justície, lebo či sa nám to páči alebo nie, sudcovia sami sú schopní najlepšie hodnotiť a porovnávať kvalitu práce svojich kolegov.Jednak preto, lebo „chodia“ v rovnakých topánkach a jednak preto, lebo sa s ňou stretávajú najčastejšie.
Mohlo by vás zaujímať:
Senáty odvolacích a vyšších súdov majú “ v popise práce“ hodnotenie práce sudcov nižších stupňov, ale vzájomné vnímanie nie je jednosmerkou, lebo aj sudcovia nižších stupňov vnímajú prácu kolegov z vyšších stupňov, ktorá má zase na kvalitu ich práce priamy vplyv. Súdy nižších stupňov musia veľakrát prehltnúť aj horké pilulky naordinované vyšším stupňom vo forme názoru, ktorým sa záväzne musia riadiť, ale nevedia sa s ním vnútorne stotožniť.
O to viac, že jeho hodnotenie bude nevyhnutne spojené s tým, či sa ocitol na strane víťaza alebo porazeného. Preto fakt, že práve nízka dôveryhodnosť justície u verejnosti, u tej verejnosti, ktorá sa veľmi zriedka dostane na súd, bola dôvodom na obrovské reformy justície, nemožno vnímať ako paradox, ale ako chladnokrvný politický kalkul. Advokáti, ktorí sú dlhé roky v praxi, a pravidelne sa ocitajú raz na strane víťaza, raz na strane porazeného, nesedia v jednej, ale v desiatkach pojednávacích miestností, na rôznych súdoch a u rôznych sudcov, v civilných, obchodných aj trestných veciach, by mohli mať lepší potenciál na objektivitu pri hodnotení práce sudcov. Avšak len ako pohľad “ zvonku“.
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
KOMENTÁR advokátky Hellenbart: Stretnutia so súdnou mocou sú pre väčšinu ľudí osudové