Zvrátime to my. Nikto iný

V polovici mája prepísalo Slovensko svoje dejiny čiernymi písmenami. Keď sme doposiaľ počúvali o atentátoch, považovali sme to za čosi vzdialené alebo len akúsi scénu z hollywoodskeho filmu. 15. mája sa táto scéna začala bytostne dotýkať celého Slovenska. Na premiéra našej krajiny Róberta Fica bol spáchaný atentát. 

Tento strašný čin, ktorý skrsol v hlave 71-ročného muža, sa stal realitou a odrazu sme sa všetci začali cítiť akýsi smrteľní. Polarizácia slovenskej spoločnosti už nie je len otázka nenávistných komentárov na sociálnych sieťach, či škaredých pohľadov v rodinách na nedeľnom obede. Zrazu je to čosi veľmi hmatateľné. Až príliš skutočné. Nejeden Slovák si teraz kladie otázku – keď sa toto stalo premiérovi s osobnou ochrankou, nemôže sa to stať aj mne? Odpoveď nepozná nikto z nás, no pocit bezpečia v tej deň odrazu zneistel v mnohých –  bez ohľadu na politický názor. 

Kam sme sa to dostali?

Neustále vyhrocovanie situácie, vzájomné útoky a boj médií s politikmi (alebo politikov s médiami?) – to klíčilo v hlave útočníka tak dlho, až to vyústilo do 5 ostrých výstrelov namierených na človeka. Aká veľká frustrácia musí rásť v človeku, ktorý sa rozhodne pre takýto radikálny útok? Odsúdili ho všetci. Slovenskí aj zahraniční politici, diplomati, osobnosti kultúrneho aj spoločenského života… Najdôležitejšie teraz je, aby sme to odsúdili aj my, ako národ. Pretože nikto nemá právo pre iný názor siahnuť druhému na život. 

Zažívame to v našom dome, na našej ulici, v našom meste

Ukazovať prstom na kohokoľvek iného v tomto prípade nemá zmysel – treba si najprv pozametať pred vlastným prahom. V súvislosti s atentátom na slovenského premiéra vyjadrili svoju ľútosť mnohí, no oveľa dôležitejšie ako ľútosť je možnosť predísť tomu, aby sa podobné útoky zopakovali. Nájsť spoločnú reč s členmi rodiny, so susedmi, s kolegami – aj keď si myslia niečo iné.

V minulosti sme boli nespočetne veľa krát svedkami osobných útokov na pôde Národnej rady, ale aj Mestského zastupiteľstva. Tento moment by mohol predstavovať zlom, signál na sebareflexiu mnohých politikov – štátnych, ale aj komunálnych. Ale tento raz nielen vo forme slov, ale aj činov. Hľadať spoločnú reč, viesť konštruktívnu diskusiu. Nebrať politické výhrady ako osobný útok, ale držať sa merita veci. Nejeden raz sme boli svedkami osobných výsmechov a pohŕdania, či neochoty počúvať iný názor aj na pôde trnavskej radnice. Je už nevyhnutné vniesť do dialógu úctu a dôstojnosť. Nielen medzi politikmi, ale aj medzi nami všetkými. Pretože situáciu v ktorej sme sa ocitli zvrátime my. Nikto iný.