Zuzana Dančiaková: Korona mi vzala prácu, ale Vianoce mi nikto a nič nevezme!

Zuzi, nevzdávaj to!

V apríli dala cez sociálne siete vedieť, že nemá prácu. Z jej príspevku bolo cítiť zúfalstvo. „Okamžite mi zavolal šéf dabingového štúdia Magic Voise, pre ktoré robím úpravy: Zuzi, nevzdávaj to, nemáme prácu ani my, ale  musíme to vydržať. A dal mi prísľub, ktorý aj splnil. Dal mi film, ktorý uvidíme cez Vianoce.  A potom ďalší. Teraz pracujem na seriáli. A keď už do mňa ľudia hádžu kamene, tak to robím preto, lebo na Slovensku ľudia filmy s titulkami nepozerajú. Aj preto, že znenie v inom jazyku si nezapnú, lebo neovládajú reč. Keď ma posielajú za pás, čo budú pozerať v televízii? S úpravami pre dabing som začala, keď ocino ochorel a ja som si nemohla budovať kariéru. Mojou úlohou je z hrubého prekladu upraviť slovenské dialógy v spisovnej slovenčine tak, aby to „sedelo“ do úst a korešpondovalo so spisovným jazykom.“

Mám otcovu povahu. Bojujem!

Zuzana je bojovníčka. Zdedila to po svojom otcovi. „Mojím šťastím je, že mám otcovu povahu. Bojujem. Ďakujem za to, že ju mám. Snažím sa pomáhať všetkým ľuďom okolo seba. Stačí povzbudenie. Ale niekedy mám dni, keď padám. Vtedy si spomeniem na moju trénerku gymnastiky. Vždy, keď som povedala, že už nevládzem, pozrela na mňa a prísne podotkla – keď nevládzeš, vládzeš ešte trikrát toľko.“. V čase, keď sa starala o svojho otca, ochorela aj jej teta. „Každé ráno som išla najprv na onkológiu,  kde som jej dala jesť, povzbudila ju, odtiaľ som utekala za tatinom, s ním som cvičila. Potom domov. Sadla som si k počítaču a upravovala dialóg pre dabing. Takto to trvalo trištvrte roka a ja som už naozaj padala hubu. Keď naozaj nevládzeš, už iba padáš… Moja mama to videla a mala o mňa strach. Má priateľov, ktorí robia charitu a okrem iného chodia do Kambodže. Jedného dňa mi povedala: Zober si pas a choď do kaviarne! Tam som sa dozvedela, že o štyri dni letím do Kambodže. Mama ma tam vyslala, aby som si oddýchla. Starali sme sa o deti.  Dostala som od nich toľko sily a energie len za to, že som ich pohladkala. Hrala som im pantomímu, zabávala ich. Boli sme tam tri týždne a domov som prišla ako vymenená.“

Mama robí pokroky

Zuzanin život je plný obety, ale ona to tak nevníma. Keď sa vrátila z Kambodže, starala sa ďalej o otca. Bola pri ňom do posledného okamihu. A teraz nespustí oko zo svojej mamy.  „Keď sa ešte dalo, zašli sme na zákusok a vyhrievali sa na slniečku, potom som jej navarila obed a večer si mamina  sadla k svojej obľúbenej telenovele. Môj priateľ vtedy vždy niečo vymyslel, aby ju pobavil. Minule sme si dali na hlavu košíky a len sme tam tak sedeli a čakali. Vždy, keď nás zbadá, veľmi sa smeje a je šťastná. Toto jej vymýšľame každý deň… Mamina už dokáže rozprávať, dokonca píše. Niekedy si hovorím, či som to s tou starostlivosťou neprehnala, rozpráva až moc,“ smeje sa Zuzana. „Všetky peniaze, ktoré sme mali ušetrené, sme investovali do súkromného Adele centra. Maminka tam bola dvakrát, ale s financovaním nám musela pomôcť aj jedna nadácia. Neľutujem ani cent, urobila tam neuveriteľné pokroky. Dodnes chodí k logopedičke, na rehabilitáciu, kde má svoju trénerku; cez prvú vlnu korony nám poslala plán a cvičila podľa neho každý deň doma. Píše, číta, dávame jej knihy, občas sa jej pýtame na obsah, aby si oprášila slovnú zásobu. Už si vie ohriať aj jedlo, dokonca mi tajne ušla do obchodu… Pre mňa je to zázrak. Mnohí mi hovorili, Zuzi, nezabúdaj aj na svoj život! Najprv si sa obetovala otcovi, teraz mame. A ja im vysvetľujem – nerobím to kvôli nej, ale pre seba. Dnes som najšťastnejšia, keď sa smeje, niekedy sa až zadúša od smiechu. Nesmierne sa teším na Vianoce. Nikto a nič mi ich nepokazí. Aj keby som si mala vianočný stromček zbiť z vešiakov, tak ho budem mať,“ dodáva Zuzana. „Vianoce sú pre mňa o rodine. Možno si poviete, že je to klišé, ale u mňa je to tak. Nech je to akokoľvek, tieto Vianoce budú iné.. Stále nevieme, ako bude, ale nikto mi ich nevezme…. Je to možno preto, že môj tatino Vianoce miloval, vychoval ma k tomu. Vianoce u nás nikdy neboli o darčekoch a tento rok to platí dvojnásobne… Je to o vzájomnej úcte. A láske. Pod stromčekom si teda moji blízki a priatelia našli len moje srdce.“