eReport.sk

Veľkí ľudia Malého Ríma. Hosť: Veronika Vadovičová 

Trnava i trnavský región oplývajú množstvom inšpiratívnych ľudí. Relácia Veľkí ľudia Malého Ríma chce tieto osobnosti formou pravidelných videorozhovorov podrobnejšie predstaviť. Či už sa pohybujú vo svetle reflektorov, alebo ich pozná len úzky okruh ľudí, svojou charizmou oslovujú okolie a zanechávajú za sebou stopu. Pozrite sa s nami na ich prácu, medzníky života, názory aj hodnoty, ktorými sa riadia.

„Prekážky sú na to, aby sa prekonávali, nie aby nás zastavili.“ Veronika Vadovičová

Meno Veroniky Vadovičovej sa vo svete športu spája s disciplínou ženskej parastreľby. Veronika je jednou z najúspešnejších slovenských paralympioničiek. Pre Slovensko vybojovala štyri zlaté, striebornú aj bronzovú medailu z paralympiád, zaznamenala množstvo víťazstiev a umiestnení na európskych a svetových súťažiach. V parastreľbe vytvorila niekoľko svetových rekordov. 

Veronika, ty si so streľbou začala na strednej škole, teda na Spojenej škole na Mokrohájskej ulici v Bratislave. Bol tam nejaký konkrétny tréner alebo človek, ktorý povedal – ona na to má? 

Áno, bol tam môj triedny profesor a telocvikár, ktorí to na mne videli počas lyžiarskeho zájazdu, čo bol pre mňa tiež taký šok. Ja idem po prvý raz v živote na strednej škole na lyžiarsky. Keďže bolo zlé počasie, nedalo sa veľmi lyžovať, tak sme strieľali a mne to veľmi išlo.  Práve oni ma vtedy odporučili trénerovi Jožkovi Širokému, ktorý tam už trénoval deti. Tak som začala a doteraz hovorím, že som neprestala.  

Práca a štúdium

Profesionálne sa Veronika ženskej športovej streľbe na vozíčku venuje dvadsaťpäť rokov. Dnes je zamestnancom Športového centra polície Ministerstva vnútra SR. Popri tréningoch a práci stihla externe vyštudovať dva bakalárske odbory na Slovensku aj v Česku: odbor aplikovanej telesnej výchovy a sociálnu prácu. V minulom roku ukončila magisterské štúdium trénerstva športovej streľby. Od 28. augusta do 8. septembra budeme môcť sledovať jej výkony na Svetových paralympijských hrách 2024 v Paríži. 

Popri tréningoch, súťažiach a štúdiu si tiež zamestnancom Športového centra polície Ministerstva vnútra SR. Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň? 

Záleží od obdobia. Keď je to obdobie mimo paralympiády, vtedy je viac času. Vtedy bol čas aj na štúdium. Tento rok, keď je paralympijské obdobie, je to úplne iné. Všetko je len o streľbe, o tréningoch: najesť sa, oddýchnuť si, strieľať, vyspať sa. Nič iné ani tento rok nie je. Teším sa, keď bude po paralympiáde viac voľna . Zasa budú tie dni vyzerať tak, že budem mať čas aj na svoje koníčky, trošku oddych, nejaké cestovanie.

Tento rok ťa čaká paralympiáda v Paríži. Aké sú tvoje pocity? 

Ťažko povedať… Ja to nevnímam tak, že je to paralympiáda, že sú to majstrovstvá sveta, svetový pohár. Pre mňa sú to všetko súťaže. Snažím sa v tom udržať, i keď tlak z okolia je silný. Pre športovca je to taký zabijak: čím väčšie očakávania, tým horšie. Ja sa snažím udržať sa móde – je to súťaž, idem podať výsledok, idem podať nejaké číslo, ktoré chcem, aby bolo čo najvyššie, nie v rebríčku, ale v bodovej hodnote. V súčasnosti pre to robím všetko a potom tam pôjdem podať výkon, ktorý som natrénovala.   

Veronika, je sympatické, že nerozlišuješ medzi tým, či ide o svetový pohár, paralympiádu, dôležitý je pre teba výkon, ktorý podáš. Utkveli ti ale v pamäti niektoré zo súťaží atmosférou, niečím, čo si tam zažila?  

Možno moja prvá paralympiáda v Sydney v roku 2000. Ten moment, keď som vstúpila na otváracom ceremoniáli, na plný štadión. Myslím, že tam bolo okolo stotisíc ľudí. Ešte teraz mi z toho naskakuje husia koža. Bol to pre mňa ozaj veľký, obrovský zážitok. Ale aj jednotlivé súťaže. Koncom minulého roka sme boli v Thajsku. S Thajčanmi sme veľmi dobrí kamaráti, celkovo vnímame ázijský národ ako veľmi priateľský. Atmosféra tam na tej súťaži bola neuveriteľná.

Aké bolo tvoje detstvo tu pri Trnave v Šelpiciach?

Ja som mala úžasné detstvo, keďže sme tam boli širšia rodina. Vyrastala som s dvomi bratmi. Sesternice, bratranci a deti na jednej ulici. My sme detstvo trávili vonku a na bicykloch. To bola pre mňa vec, ktorou som sa dokázala vyrovnať. Pri chôdzi som s deťmi nevedela fungovať, ale na bicykli som sa s nimi vždy cítila zarovno. Rodičia, starí rodičia, krstní rodičia ma brali normálne. Nikdy nerobili rozdiely medzi mnou a ostatnými. Všetko sme museli robiť spolu a nikdy ma neľutovali, nerobili výnimky. 

Vyrastala si ako dieťa so zdravotným hendikepom. V čom boli tvoji rodičia inšpiráciou. Čo ti pomáhalo? 

Moji rodičia boli pre mňa vždy oporou. Neboli tí, ktorí za mnou vždy stáli a všetko hasili, a pomáhali mi. Oni boli tí, ktorí dozerali a nechali ma žiť, učili ma, posúvali ma vždy ďalej. Vždy ma vo všetkom podporovali, ale nerobili za mňa nič. A myslím si, že to je to najdôležitejšie. Rozhodnutia nechali vždy na mne, či to dopadlo dobre, alebo zle. Ak sa mi aj niečo nepodarilo, mama prišla za mnou a povedala mi: „Všetko zlé je aj na niečo dobré, uvidíš.“ A vždy mala pravdu. 

Ak teraz pred niekým stoja nejaké prekážky, ako by si ho povzbudila? 

Na prekážky sa môžeme pozrieť z rôznych uhlov a nájsť rôzne možnosti. Vždy to bola pre mňa výzva a ja sa rada pozriem zo všetkých uhlov, ako sa to dá a zrazu zistím niečo nové. Treba do toho ísť. Keď zostaneme pri prekážke stáť, vždy nás bude ťažiť a budeme myslieť len na tú prekážku. Keď sa ju pokúsime prekonať, zrazu nás to môže posunúť ďalej. A z prekážky sa stane niečo, na čo budeme hrdí.  

Veronika mi v rozhovore prezradila viac o svojich koníčkoch, či sa plánuje venovať trénerstvu, koho dnes vníma ako mladý talent parastreľby na Slovensku, čím sú paralympiády špecifické, aká je v súkromí aj prečo bola vyhlásená za divadelnú diváčku roka. Pozývam vás sledovať ďalšie vydanie relácie Veľkí ľudia Malého Ríma s Veronikou Vadovičovou na youtube eReport TV.  

KOMENTÁRE ČLÁNKU :

Veľkí ľudia Malého Ríma. Hosť: Veronika Vadovičová 

Odoberať
Upozorniť na
0 Komentáre
Vložená spätná väzba pre všetky komentáre
Zobraziť všetky komentáre

Dnes…

KOMENTOVALI STE:

Aktuálne