Sudca Drgonec o slobode prejavu na Slovensku: Je to ľudské právo, nie právo médií

OKIENKO PRE PREMIÉRA (III)

Po odmlčaní zavinenom písaním knihy sa hlásim s pokračovaním nepravidelnej rubriky. Vy, pán premiér, ste príliš zahriaknutý, aby ste sa domáhali pokračovania môjho okienka pre Vás. Napriek tomu, že Vám moje misionárske slová istotne veľmi chýbali a stále chýbajú. A tak som späť. S témou, aká je na súčasnom Slovensku príliš zanedbávaná a zanedbaná. SLOBODA PREJAVU NA SLOVENSKÝ SPOSOB.

SLOBODA PREJAVU À LA SLOVAKIA

„Štát má právo určiť si rozsah slobody prejavu,“ riekla Zuzana Čaputová (Správy. RTVS. 7. mája 2022).

No iste.

Na Marse.

Vraj aj na Saturne.

Na Zemi je to inak. Uznávajú sa medzinárodné štandardy. Ak tie platia, ak sa sloboda prejavu v štáte pohybuje medzi mantinelmi medzinárodných štandardov, má sa za to, že v štáte majú slobodu podľa civilizačných predstáv. Jednoducho, pozemská civilizácia má jeden meter pre hodnotenie štátu z hľadiska dodržiavania slobody prejavu, a preto aj z hľadiska fungovania demokracie

Slovensko a jeho vládcovia o tom nechcú ani počuť. Všeličo si pre seba robíme rýdzo podľa seba. Najviac sa nám daria bryndzové halušky. Na protipóle je sloboda prejavu. S tou na slovenský spôsob sa nám nedarí pochodiť. Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) štrnásťkrát rozhodoval o slobode prejavu na Slovensku. Dvanásť krát rozhodol proti nám.

Zuzana Čaputová sa do verejného života vynorila z tretieho sektora. To vysvetľuje dôvody, pre ktoré volá po slobode prejavu, pri ktorej štát má právo určiť si rozsah slobody prejavu.

V piatok 3. júna zrána nám RTV priniesla na obrazovky riaditeľa Amnesty International Slovakia. Rozhorčene zvestoval, že karanténou počas kovidu boli diskriminovaní Rómovia a Rómky v osadách. Ešte aj Ustavný súd Slovenskej republiky uznal, že niektoré formy držania v karanténe porušili Ústavu Slovenskej republiky všetkým, no v Amnesty International Slovakia to vidia inak. Ľudské práva sú práva menšín. Chránia menšiny. Väčšina nemá dôvod na ochranu ústavou a medzinárodnými dohovormi.

Menšiny podrážajú väčšinu v boji kto z koho. Klasifikačné kritériá treba nastaviť tak, aby blahobyt, ktorý máme, nemal chybu. Prišli na to už agitátori Komunistickej strany Československa, Revolučného odborového hnutia. Socialistického zväzu mládeže. Všetci pred desaťročiami. Agitátori z tretieho sektora prichádzajú na hotové. Keď slobodu prejavu priznáme iba menšinám v rómskych osadách a v LGBT komunite počas Pride pochodu, pravdepodobne to výrazne zlepší štatistiky o porušovaní slobody prejavu. Aspoň ak sú správne vláde dostupné informácie o čase, ktorý v rómskych osadách venujú diskusiám o programovom vyhlásení vlády a o možnostiach úpravy technológií na spracovanie ropy mimoruského pôvodu.

Ľudské právo, nie právo médií

Treťosektoroví agitátori majú smolu. Sloboda prejavu nepatrí iba vyvoleným menšinám a médiám. Rozhlasu, televízii, novinám. Zvlášť Denníku N a SME. Také ponímanie je mylné, ba aj úmyselne zavádzajúce. Sloboda prejavu je ľudským právom. Preto sa priznáva každému človeku bez ohľadu na povolanie, pohlavie, či politickú príslušnosť. Rozdiel medzi slobodou prejavu, ktorú uplatní niekto z médií a každý iný človek spočíva iba v miere účinnosti prejavu. Novinára počuť, prípadne aj vidieť, všade. Jednotlivec živiaci sa mimo médií sa dostane k slovu na verejnosti prakticky len ak využíva sociálne siete, lebo prejav v mestskom parku, autobuse či trolejbuse sa teší pozornosti oveľa menšieho počtu ľudí, a preto je menej účinný.

Slobodu prejavu na Slovensku zaručuje článok 26 Ústavy Slovenskej republiky, článok 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Aj niekoľko ďalších medzinárodných dohovorov. V prvom rade Pakt OSN o občianskych a politických právach. Na tomto právnom základe sa rozvíjajú pravidlá zrodené v rozhodovaní Ústavného súdu Slovenskej republiky a ESĽP. Pravidlá zrodené v aplikácii Európskeho dohovoru, ale aj Ústavy Slovenskej republiky zaberajú stovky strán, ktoré približujú viaceré knižné publikácie.

Slobodu prejavu, rovnako ako väčšinu ostatných ľudských práv, možno obmedziť. Obmedziť neznamená zakázať, zrušiť, ani vylúčiť.

Slobodu prejavu možno obmedziť jedine zákonom. To znamená, že zo všetkých štátnych orgánov na Slovensku jedine Národná rada Slovenskej republiky smie určiť obmedzenia slobody prejavu. Jediné, čo sa v súvislosti so slobodou prejavu nedovoľuje obmedziť bez výnimiek, je zákaz cenzúry. Cenzúrou je zásah štátneho orgánu proti slobode prejavu, znemožnenie zverejnenia pripraveného prejavu.

Ani Národná rada SR nesmie hocikedy prijať zákon obmedzujúci slobodu prejavu. Zákon prichádza do úvahy jedine ak je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Národná rada musí zákonom sledovať ochranu jedného z piatich záujmov, ktoré sa pokladajú za natoľko závažné, že kvôli nim možno siahnuť na slobodu prejavu.

Prvým takým záujmom je ochrana práv a slobôd iných. To zas nie je základ pre likvidáciu slobody prejavu podľa slovenskej vláde blízkej tézy „Sloboda prejavu sa končí tam, kde sa začína sloboda iného.“

Druhým záujmom, ktorý sa podľa ústavy rešpektuje ako záujem legitimizujúci obmedzenie slobody prejavu, je ochrana bezpečnosti štátu.

Zvyšujúce tri záujmy, kvôli ktorým sa sloboda prejavu smie obmedziť, sú: verejný poriadok, verejné zdravie a mravnosť.

Nezaškodí pripomenúť, že Európsky dohovor o ľudských právach a základných slobodách dovoľuje obmedziť slobodu prejavu aj kvôli zabráneniu úniku dôverných informácií a z dôvodu zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Pretože Slovenská republika sa vo svojej ústave zaväzuje dodržiavať medzinárodné právo, ani obmedzenie slobody prejavu kvôli týmto záujmom neznamená porušenie Ústavy SR.

Naopak, obmedzenie slobody prejavu „na doraz,“ keď zo slobody prejavu nezostane celkom nič, je porušením Ústavy SR aj Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Pri rozhodovaní o tom, kedy sa sloboda prejavu obmedzila a kedy sa porušila, platia medzinárodne určené pravidlá.

Nosnou úlohou slobody prejavu je diskusia o otázkach verejného záujmu. „Skutočnosť, že sloboda prejavu sa uplatní inak, ako v diskusii o veciach verejného záujmu, ju nezbavuje ochrany článkom 10,“ rozhodol ESĽP (Case of Jucabowski v. Germany). „Ochrana zaručená článkom 10 sa neobmedzuje na niektoré kategórie informácií, myšlienok alebo foriem prejavu.“ (Case of Markt Intern Verlag GmbH and Klaus Beermann v. Germany).

„Sloboda prejavu vyžaduje osobitné záruky, pokiaľ ide o diskusiu k otázkam verejného záujmu.“ (Case of Castells v. Spain). „Na obmedzenie politického prejavu sú potrebné veľmi závažné dôvody. Možnosť širokých obmedzení politického prejavu v jednotlivých prípadoch by nepochybne ovplyvnila rešpektovanie slobody prejavu vo všeobecnosti v príslušnom štáte.“ (Case of Feldek v. Slovakia).

Pri uskutočnení politického prejavu nie je jedno, či prejav urobil predstaviteľ parlamentnej väčšiny, alebo príslušník politickej opozície. „Zásah do slobody prejavu člena opozície, ktorý zastupuje svojich voličov, vyslovuje ich obavy a bráni ich záujmy, vyžaduje, aby Súd aplikoval prísnejšie pravidlá pri rozhodovaní.“ (Case of Brasilier v. France).

Podľa ESĽP sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo).

Nepretržitá reťaz súdnych pravidiel odvíjajúca sa od ustanovení článku 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa tiahne doďaleka. Pravidlá sú jasné, karty rozdané. Majú iba jednu chybu. Netešia sa porozumeniu na Slovensku. Vláda a v nej zvlášť Ministerstvo vnútra SR a Ministerstvo spravodlivosti SR nad nimi ohŕňajú nos. Sloboda prejavu je proste tým, čo treba obmedzovať. Škrtiť, splachovať. Ak sa nebodaj uplatní, treba za to trestať. A prijímať proti tomu zákony. Čím viac, tým lepšie. Čím lepšie, tým tvrdšie. V tom spočíva SLOBODA PREJAVU NA SLOVENSKÝ SPOSOB.

Kto počul riaditeľa Policajného zboru brojiť proti bezbrehej demokracii, má jasnú odpoveď na otázku, prečo na Slovensku musí existovať sloboda prejavu na slovenský spôsob. V každej slušnej spoločnosti, v každom štandardnom štáte sa sloboda prejavu najčastejšie dostáva do konfliktu s ministerstvom vnútra a s políciou. Policajný riaditeľ sa drží v úzadí. Nekomentuje a už vôbec nehodnotí. Tíško dúfa, že sa vyhne hodnoteniu svojej práce verejnosťou. Na Slovensku máme takú osobitnú demokraciu, že ju hodnotí policajný riaditeľ. Hovorili sme jej socialistická demokracia. Ako jej budeme hovoriť dnes a zajtra? Budeme mať skoro všetci, možno aj Matovič, Hamranovu demokraciu?

Za socializmu sme sa báli hovoriť. V každej kaviarni, reštaurácii, krčme boli namontované ploštice. Odpočúvacie zariadenia. Azda aj kamery. Všade na verejnosti boli naši Bretschneiderovia, ktorí už nepotrebovali manžety pre hlásenia založené na praktických zisteniach. Od toho sme sa vzdialili o desaťročia. A čo?

A nič. Vlastne, ocitli sme sa ďalej. Už sa nebojíme iba hovoriť pred cudzími. Bojíme sa myslieť. Každý sám pred sebou a so sebou. V intimite vlastného mozgu.

Obmedzovanie slobody prejavu presadzuje vláda, no nielen ona. Štedrý vklad prinášajú aj početné kádre spojené s presadzovaním obmedzení na štátnych orgánoch a dobrovoľníci v ich službách.

Vraj čoho sa chytia právnici, nezostane jednoduché. Všeobecne známe, no šialene zjednodušené tvrdenie. Kde sa zídu traja právnici, objavia sa štyri názory. Nie kvôli zvrhlosti povolania alebo ako profesionálna deformácia. U nás každý z právnikov prítomných na pracovnej porade má skrytú túžbu presadiť sa do análneho otvoru nejakého významného muža. Kvôli uskutočneniu tejto ambicióznej túžby kľudne zaprie aj to, že sa narodil. O rodičoch a súrodencoch vôbec nehovoriac. Ak sa to hodí významnému mužovi vo vláde. Ešte radšej vo vedení vládnej strany, či dokonca majiteľovi vládnej strany.

Ako si ukážeme trochu neskôr, pravidlami zrodenými na ESĽP, pohŕdajú aj viaceré okresné súdy na Slovensku. Od pohŕdania nimi sa vždy neodtiahnu ani sudcovia na najvyššom súde.

Za všetkým hľadaj ženu

Hlava štátu uviedla do kresiel dve najmenej znalé a odborne najslabšie pripravené vlády v histórii samostatného Slovenska. Potom zaspala na vavrínoch. Ak ju niečo kvári, tak nedostatočné uznanie verejnosti pre dcéru modelku. Dá sa povedať aj tak, že hlava štátu je nedôvodne precitlivelá. Sloboda prejavu dovoľuje vysloviť aj negatívne či nepohodlné názory, ktoré sa nepáčia tomu, o kom sú. Verejne známe osoby (public figures) majú v demokratickej spoločnosti menej súkromia a musia byť prístupnejšie dôvodnej kritike. Tak vraví poučka o slovách napísaných alebo vyslovených nahlas v demokracii. Prezidentka SR sama pre seba správne namieta: čo to trepete? Kedy sme boli demokratickou spoločnosťou?

Zneuznanie slečny prezidentovej rozľútostilo a vytočilo aj vládnych poslancov. Kvôli zármutku a rozhorčeniu z obrazoviek verejnoprávnej televízie prskali svoje dotknutie bez ohľadu na to, že v rovnakom čase zasadal parlament. Problémy štátu odložili bokom. Srdce im nedalo inak.

Vynálezca „mäkkého iredentizmu“ Viktor Orbán znovu zjednocuje maďarský národ ponad štátne hranice. Kvôli tomu nakupuje na Slovensku pôdu na záhadné, vraj diplomatické, ciele.

Čo na tom? Verejný nepriateľ zaútočil na krehkú dušu mladej modelky! Opozícii treba zakázať vstup do parlamentu aj prístup do masmédií! Zhabať všetky počítače! Iba tak bude aká – taká istota, že si nepriatelia nedovolia ďalšie verbálne útoky na opory režimu!

V Estergóme v októbri 2021 slávili výročie Mosta Márie Valérie. Na oslavu za Dunajom sa zo Slovenska priviezol premiér Eduard Heger. Namiesto slovenskej vlajky mu nad hlavu vztýčili ruskú vlajku. Premiér Heger sa usmieval ako keby bol prihlúply, len aby dal najavo, že oceňuje Orbánov svojrázny zmysel pre neštandardný humor.

Ministerstvo obrany Slovenskej republiky rozbehlo vývin systému MOVIR na monitorovanie vari každého a všade na Slovensku. Ba možno aj v zahraničí. Uvidíme podľa protestných nót prichádzajúcich zo sveta, až bude systém dohotovený.

O tom všetkom niet dôvodu hovoriť v parlamente. Je tu to úbožiatko – slečna prezidentová! Aspoň, že si opozícia netrúfla nastoliť otázku, či prepožičanie úlohy modelky osobe s ťažkou pleťovou vadou na tváričke nie je prejavom korupcie hlavy štátu alebo prejavom zneužitia funkcie prezidentky! Fotením s pracovnými pomôckami Petry Vlhovej predsa hlava štátu naznačila hlboké porozumenie pre komerčné aktivity pri výkone funkcie. No načo toľko slov o internetovej šikane?!

Veď hlava štátu všetok čas, ktorý jej popri náročných úlohách zvýši, venuje zveľaďovaniu štátu. Áno, aj slobody prejavu!

„Kolega Šnídl nedávno zdieľal citát: „Kým nebude povinné očkovanie, tak by mohlo byť povinné vypnúť internet. Mnohým by to zachránilo život. Súhlasíte s tým?“ položila otázku perla novinárskeho stavu Monika Tódová.

Prezidentka odpovedala: „Áno, na prvú, a neanalyzujem ten výrok, ale je mi to nejakým spôsobom srdcu blízke. Súvisí to s tým, čo hovoríme, že ten devastačný vplyv sociálnych médií, šírenie bludov, dezinformácií, výmyslov, amaterizmu, jednak, že má priamy dopad na pandémiu, ale jednak, že mám pocit, že to rozkladá spoločnosť zvnútra. A nie je to len môj pocit, rozprávame sa o tom aj s inými hlavami štátov, iných krajín.“ (Prezidentka by vypla internet. Zem&Vek, február 2022, s. 15).

Právo rozširovať informácie, a to aj pomocou internetu, sa chráni spolu so slobodou prejavu. Článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale trebárs aj článkom 26 Ústavy Slovenskej republiky. Za porušovanie týchto ustanovení sa prezidentka Čaputová postavila bez analýzy, intuitívne, lebo jej srdcu je to „nejakým spôsobom blízke“. Ani si nespomenula, že na obmedzenie práva rozširovať myšlienky a informácie, musia byť splnené presne určené podmienky.

Prezidentka nemohla zakázať internet. Vládna koalícia dlho striehla na šancu. Konečne sa dočkala. Rusi útočia na Ukrajinu! Vláda Slovenskej republiky predložila Národnej rade Slovenskej republiky 25. februára 2022 návrh zákona o niektorých opatreniach v súvislosti so situáciou na Ukrajine. Ako inak. V skrátenom legislatívnom konaní.

Zákon nadobudol účinnosť 26. februára 2022.

Zákon dostal číslo 55/2022 Z. z. Predstavuje sériu novelizácií iných zákonov. Prečo vec robiť prehľadne, keď ju možno zatemniť. Zákon č. 55/2022 Z. z. okrem iného v článku III novelizuje zákon č. 69/2018 Z. z. o kybernetickej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Článok III zákona č. 55/2022 Z. z. slúži na ochranu verejnosti „pred škodlivým obsahom informácií.“ Ruských.

Účelom zákona je zakázať.

Čo?

Všetko.