Fitneska Gabriela Halmová: Pre vážnu chorobu dokonca na istý čas oslepla!

Spúšťačom môže byť úraz, alebo emocionálny stres. Jedinou zárukou je, že každý, kto tú chorobu má, zomrie. Keď mala len dvadsaťjeden rokov, pre chorobu na istý čas oslepla. V tom čase túžila ísť na prijímačky na VŠMU a mesiac pred nimi nevidela vôbec nič. „Chceli to diagnostikovať ako sklerózu multiplex, ale už vtedy som tušila, že to tak nie je. Mesiac po mojej hospitalizácii skončil v nemocnici aj môj strýko, ale on zomrel o pár mesiacov, a to nemal ešte ani päťdesiat rokov. Mne sklerózu multiplex nepotvrdili, ale aj tak som mala problém s motorikou a hrozilo mi, že nebudem ani počuť. Prognózy boli, že nemám pred sebou extra dlhý život.,“ spomína Gabika.

Začala veľmi neobratne behať po schodoch v nemocnici, pretože lekári jej povedali, že kým sa hýbe, tak žije. Liala do seba zeleninové šťavy, jej mama takmer skrachovala na vitamínoch, ktoré jej zháňala až z USA a trvalo rok, kým opäť videla normálne v plných farbách. „Na mojom tele nebolo miesto, kde by som nemala kanylu. Okrem toho som “vďaka“ kortikoidom vyzerala ako malý slon. Nadváhu som nemala, ale človek opuchne, naleje sa vodou a je to naozaj na nervy počúvať od známych, že ako „dobre ma v nemocnici vykŕmili“. To ešte stále nikto nevedel, čo mi vlastne je, ale v správe mi napísali, že kedykoľvek sa to môže vrátiť,“ hovorí ďalej.

Ťažké to je hlavne na psychiku, lebo nikdy nevie, či to o tých 10 minút prejde, alebo nie. Ale aj tak vyštudovala FFUK a VŠMU, robila všetky športy, ktoré ju zaujímali, a potom začala súťažiť. „Samozrejme, že mám stále stavy, kedy ma zachváti bolesť, potom nevidím, potom mám dva týždne príšernú migrénu (pred majstrovstvami Európy trvala 14 týždňov), ale cvičím stále. Aj tak som na tom stále lepšie ako ľudia, ktorí nemajú ruky, nohy, nevidia, nepočujú, alebo sú pripútaní na lôžko. Diagnózu mi oficiálne potvrdili len pár rokov dozadu, lebo presný rozbor na Slovensku ani nevedia urobiť. Keď prišli výsledky, opýtali sa ma, či nepotrebujem psychológa, alebo psychiatra. Išla som vtedy do fitka,“ smeje sa mladá žena.

Každú jednu sezónu má tendenciu „končiť“ nielen kvôli peniazom. Jej telo niekedy len tak natiahne 4 kilogramy, a to býva v diéte. Je to dosť demotivujúce, lebo nemôže ísť na 100%, musí ísť na 1000% a výsledok je vždy len 70%. No všetci vidia len výsledok a nie to, ako na tom je. „Vždy si však poviem, že ak to dokážem, môžem aj iným ľuďom, ktorí to majú ťažké, povedať, že sa všetko predsa len dá.“ Jej choroba je neliečiteľná. Nevedia ju dobre podchytiť dokonca ani v zahraničí. Ak by chcela darovať krv, tak by ju hnali ako zbraň hromadného ničenia.

O svoj život sa však nebojí. Tvrdí, že skôr, či neskôr zomrie každý. „Bojím sa skôr toho, že svet sa rúti do katastrofy, pretože ľudia už väčšinou nepovažujú skutočné hodnoty za dôležité. Nevážia si zdravie, maličkosti a sú vyslovene citovo nestabilní a povrchní. Smrti sa netreba báť, ale treba vedieť žiť,“ vraví optimisticky.