Dorota Nvotová: O chlapoch, alkohole a bohémskom živote

Pochádzate z umeleckej rodiny. Ako vás ovplyvnilo detstvo a výchova?

Na každého človeka vplýva to, v akom prostredí vyrastá. Ak máš oboch rodičov doktorov, asi sa ťažko vyhneš tomu, že budeš lekár, zdravotná sestra, alebo farmaceut. A to umelecké prostredie nie je v ničom iné. Čiže, keď rodičia robia divadlo, plus ten biologický rodič hudbu, tak to u vás asi nebude inak. V prvom rade ide o DNA, človek niečo určite zdedí. Hoci by vyrastal v inom prostredí, si k tomu skôr, či neskôr cestu nájde. To však neznamená, že je to protekčné. To by som veľmi rada uviedla na pravú mieru. Kedysi si o mne mysleli, že tá Nvotová má všetko vybavené. Hovno! Viete koľkokrát ma nevlastný tato neobsadil do filmu! Určite viackrát, ako ma obsadil.

Vychovával vás Juraj Nvota. Akým bol nevlastným otcom?

Ja som vždy vedela, že nie je môj vlastný otec. Je ťažké vyrastať v rodine, kde ste si vedomí, že ste tak trochu čiernou ovcou. Myslím si, že sa obaja snažili (Anka Šišková a Juraj Nvota, pozn. redakcie), aby som sa cítila normálne. To, že ja mám predispozíciu upozorňovať všetkých naokolo, že ma nemajú radi, je už druhá vec…

Máte pocit, že vás ľudia nemajú radi?

Neviem, mám to vrodené. Stále mám tento pocit. Dokonca som si vymyslela aj prvý lajk, keď ešte neboli sociálne siete. Mala som vlastnú webstránku, ešte v roku 2002, keď ešte facebook neexistoval. A tam som mala kolónku, v ktorej bolo srdiečko. Tam som napísala, že mám pocit, že ma celý život nemá nikto rád. Dopísala som tam, že ak ma máte radi, tak kliknite na toto srdiečko. Už vtedy som si zbierala lajky. A až potom, o pár rokov, vznikol lajk. ( smiech).

Cítite sa často ako čierna ovca, mávate často pocit, že ste iná a nezapadáte do tohto sveta?

Mám to tak celoživotne. Cítim sa často ako ufón. Podľa mňa to pramení z môjho detstva. Už aj v tom detstve to však bolo veľmi neopodstatnené. Ťažko povedať, je to asi nejaká vrodená blbosť. Viem o tom, racionalizujem to. To znamená, že keď tento pocit dostanem, tak si ho v prvom rade zracionalizujem. Hoci Woody Allen povedal: „To, že si paranoidný, ešte neznamená, že po tebe nejdú.“ ( smiech).

Spomínali ste, že vám v živote veľa vecí vychádza, len tie vzťahy vám veľmi nejdú. Prečo?

Asi preto, že som komplikovaná povaha. Som taký samorast. Normálni ľudia k sebe potrebujú asi tiež normálnych ľudí. A keď je niekto nenormálny tak ako ja, tak to je potom vojna. Ťažko povedať. Som komplikovaná. Pritom som verný a rodinný typ. Len trošku strelená.

Máte za sebou viacero vzťahov. Pýtate sa niekedy, prečo vám nevyšli a kde ste urobili chybu?

Takéto otázky si dávam zakaždým. Človek to asi rieši pri každom rozchode. To už by som bola úplný sociopat, keby mi to vôbec nenapadlo. Vždy sa učím z predchádzajúcich chýb. Naozaj pochybujem, že by som niektorú opätovne zopakovala. Je však neuveriteľné, koľko druhov chýb existuje. ( smiech). Počkať! Zase vzťah je vecou dvoch ľudí. Vždy mám pocit, že sú na vine tí muži, nie ja. Samozrejme, niekedy si v kútiku duše poviem, čo som posrala a čo som nemusela povedať. Vzťah je však vecou dvoch ľudí, tam je ťažké vymedziť, kto čo spôsobil.