Pri Juhoslávii tvrdili, že medzinárodné právo je zastarané!

Pri Juhoslávii tvrdili, že medzinárodné právo je zastarané! Eduard Chmelár poukázal na pokrytectvo niektorých našich „osobností“. Druhé výročie začiatku konfliktu na Ukrajine si pripomenul veľkou analýzou. Pripomenul, že tí, ktorí sa dnes tvária ako veľkí bojovníci za Ukrajinu, spravodlivosť a vykrikujú o ruskej agresii, podporovali v minulosti všetky vojny, ktoré viedli USA.

Analýzu E. Chmelára, ktorú zverejnil na Facebooku, prinášame v plnom znení.

Pri Juhoslávii tvrdili, že medzinárodné právo je zastarané

Pre nás ľavičiarov tohtoročný 24. február nie je len druhým výročím prepadnutia Ukrajiny ruskou armádou, z ktorého boli v šoku všetci príčetní ľudia. Je aj 25. výročím založenia týždenníka Slovo, ktorý bol už po mesiaci od svojho vzniku postavený pred historickú úlohu. Bolo to jediné slovenské médium, ktoré protestovalo proti nezákonnému bombardovaniu Juhoslávie a jediné stredoeurópske médium, ktoré prinieslo úplný preklad potupnej „dohody“ z Rambouillet, v skutočnosti diktátu Severoatlantickej aliancie, aj s dôvodmi, prečo ju Srbi nemohli prijať.

Bol to v podstate juhoslovanský Mníchov, ktorý poslúžil Severoatlantickej aliancii ako casus belli (dôvod na vojnu), hoci bombardovanie bolo v príkrom rozpore s medzinárodným právom.

Vtedy a aj o pár rokov neskôr pri invázii do Iraku, tvrdili západní spojenci a ich mediálni nohsledi, že medzinárodné právo je zastarané a netreba sa ho držať.

A nie náhodou to boli tí istí (Grigorij Mesežnikov, František Šebej, Ivan Mikloš, Marián Leško, Peter Weiss a ďalší), ktorí pri rovnakom porušení medzinárodného práva zo strany Putina (poctivého žiaka vojnových zločincov Clintona, Blaira a Busha) falošne požadujú jeho dodržiavanie, hystericky tak prehlušujúc vlastné svedomie.

Kým oni podporovali konflikt, Chmelár zbieral podpisy proti bombardovaniu

Pred tými 25 rokmi som za niekoľko hodín vyzbieral s hŕstkou ľudí v uliciach Bratislavy tisíce podpisov proti bombardovaniu Juhoslávie, ktoré sme zaniesli na ambasádu USA (pripomínam, že vtedy ešte neboli sociálne siete a internet bol v plienkach). Výsledkom bolo, že som na niekoľko rokov dostal zákaz vstupu na územie Spojených štátov – za to, že som bránil medzinárodné právo! A viete, ako na to zareagoval novinár Marián Leško, ktorý sa dnes tak vehementne zasadzuje za dodržiavanie medzinárodného práva (pravda, len zo strany Ruska)? Povedal mi: „Konečne ťa majú prečítaného.“

Toto sú tí slizkí farizeji. Ale tieto riadky nepíšem preto, aby som moralizoval nad ich dvojtvárnosťou. Chcem len najmä mladým ľuďom, ktorí v tom čase buď ťahali káčera alebo ešte ani neboli v pláne, ukázať, že na to, aby sa z vás stali principiálni mierotvorcovia, nestačí iba formálne povedať „aj ja som za mier“ – ako to robila Zuzana Čaputová a pred ňou Andrej Kiska pri každom zdôvodňovaní podpory vojny alebo zbrojenia. Pre nich mier nikdy nebol hodnotou, vysloviť to ich nútila iba verejná mienka. Z toho dôvodu je dnes oficiálne každý za mier – no málokto pracuje v jeho prospech.

Mohlo by vás zaujímať:

Mesežnikov sa tešil z bômb na Bagdad

A tak byť za mier – to nie je len nosiť placačku „Mier Ukrajine“ ako Gríša Mesežnikov, ktorý doteraz fanaticky obhajoval každú vojnu. Ten Mesežnikov, ktorý so mnou sedel 20. marca 2003 o pol tretej ráno v štúdiu Slovenskej televízie, fanaticky jasal pri pohľade na rakety dopadajúce na Bagdad a pri každom pripomenutí medzinárodného práva hystericky vybuchol, že to nie je dôležité – je ten istý Mesežnikov, ktorý dnes tvrdí, že je za mier, a preto musí vojna na Ukrajine pokračovať.

Toto sú skutoční kolaboranti, ktorí vždy a za každých okolností podporujú zámery a konanie USA, bez ohľadu na to, či je to v našom záujme alebo nie, či konajú ako demokrati alebo protofašistickí agresori.

Rozumiem ľuďom, ktorí menia svoje politické názory, lebo sa menia v ich osobnom vývoji tak vonkajšie okolnosti ako aj ich záujmy. Dnešní mladí progresívci by asi boli v šoku, keby vedeli, že medzi tou hŕstkou ľudí, ktorí mi pomáhali zbierať podpisy proti bombardovaniu Juhoslávie, vystupovali proti vojne, zbrojeniu a existencii NATO, bol aj dnešný poslanec za PS Ivan Štefunko. Medzitým sa ideologicky posunul, stal sa z neho podnikateľ, liberál, v poriadku. Ale títo lotri, o ktorých som písal vyššie, vždy stáli na strane USA a ich vojenských cieľov a Putin je pre nich iba vítané alibi.

Americká plutokracia urobila v Spojených štátoch v podstate prevrat

My dnes vieme úplne presne, čo treba urobiť, aby na Ukrajine zavládol stabilný a spravodlivý mier – všetky konkrétne kroky som zhrnul v obsažnom videu „Ako ukončiť vojnu na Ukrajine“, ktoré ste mohli tento týždeň vidieť v Drobnohľade Eduarda Chmelára. Ale ak dnes nie je schopná robiť samostatné rozhodnutia nielen Ukrajina, ale ani celá Európska únia, zásadnejšie zmeny smerom k diplomacii sa dajú očakávať až po novembrových prezidentských voľbách v USA, presnejšie – po očakávanom víťazstve Donalda Trumpa.

Aby som bol správne pochopený – ja na rozdiel od mnohých jeho obdivovateľov nemám veľké ilúzie o Trumpovej politike. Treba vidieť pod povrch, vedieť čítať medzi riadkami a chápať, kto dnes v USA robí strategické rozhodnutia. Nie je to prezident. Sú to ľudia na vysokých postoch v CIA, na State Departmente, v Pentagone a iných kľúčových inštitúciách, ktorým sa už aj v odborných kruhoch hovorí „deep state“. Americká plutokracia urobila v Spojených štátoch v podstate prevrat, ktorým docielila, že tieto mocenské siete rozhodujú nezávisle od politického vedenia USA a darí sa im presadzovať vlastnú agendu a vlastné ciele.

Tí, ktorí sa usilujú tieto tendencie tlmiť, sú skôr súčasťou Bidenovej ako Trumpovej administratívy, no ani oni nie sú takí silní, aby vplyv spomínaných štruktúr potlačili. Aj to je dôvod, prečo Putin nedávno poznamenal, že by si želal, aby zvíťazil Joe Biden, lebo je predvídateľnejší. To nemusí byť len lišiacky trik, ale výsledok dlhodobého poznania pomerov a predovšetkým ľudí v pozadí. Donald Trump má pre mnohých Európanov príťažlivú rétoriku, ale to je asi tak všetko. On nebude brať ohľad na naše záujmy a bude nás nútiť zvyšovať zbrojenie a vytláčať nás z trhov.

Zelenskyj je bábka, ide mu o život

Zelenskyj je od počiatku bábka. Bol dosadený do kresla prezidenta ako „sluha národa“, v skutočnosti bol tento úspešný seriál politickým projektom ukrajinského oligarchu Kolomojského. Teraz, keď Kolomojského odstavili, je Zelenskyj pre zmenu bábkou mocenských kruhov vo Washingtone. Uvedomte si, že on v tejto chvíli bojuje o vlastné prežitie – nielen politické, ale možno aj fyzické. Američania na neho vyvíjajú nátlak, že ak sa nepodriadi, skončí veľmi zle. Na druhej strane si Zelenskyj musí uvedomovať, že v okamihu, keď sa zistí, že tie státisíce obetí boli zbytočné, budú ho brať na zodpovednosť.

Vojnoví propagandisti dnes tvrdia, že o tom, kedy budú mierové rokovania, rozhodne Ukrajina. Lenže ona sa už pred dvoma rokmi počas vyjednávania v Istanbule rozhodla, no Briti a Američania jej vôľu nerešpektovali a pod vyhrážkami ju prinútili pokračovať vo vojne. Zelenskyj je dnes totálnou bábkou, ktorá sa navyše dostala do pasce a nie je schopná robiť autonómne rozhodnutia. Jeho divadelné predstavenia už na svetovú verejnosť nezaberajú a blíži sa čas zúčtovania.

Donútili sme Rusko stať sa silnejším

Najväčším rizikom je poznanie, že časť západných elít skutočne uvažuje o vojne s Ruskom. Ak ich nezastavíme, malo by to zničujúce následky pre celý svet. Už dnes má táto vojna katastrofálne dôsledky pre Európu. Američania chceli oslabiť Rusko, no namiesto toho ho posilnili ako nikdy predtým od konca studenej vojny. Ruská ekonomika výrazne vzrástla, Rusko si vytvorilo vlastnú bojovú kapacitu, ktorú predtým nemalo, je vyzbrojenejšie a bojaschopnejšie než kedykoľvek predtým. Iste, muselo na to vynaložiť veľké náklady, ale v konečnom dôsledku vytvorilo nesmierne efektívny vojnový kolos, ktorý malo za čias Sovietskeho zväzu, v deväťdesiatych rokoch minulého storočia ho stratilo a dnes ho obnovilo v plnej sile. Inými slovami, donútili sme Rusko stať sa silnejším.

A namiesto toho, aby sme analyzovali tvrdé fakty a kládli si správne otázky, strašíme ľudí nezmyslami, vymýšľame si hlúposti, že Putin má rakovinu alebo že už nežije, paranoidne hľadáme vnútorných nepriateľov ako v päťdesiatych rokoch, organizujeme hon na čarodejnice, obnovujeme cenzúru, opúšťame vlastné hodnoty a vo verejnom priestore udeľujeme hlavné slovo obmedzeným idiotom, ktorí nedokážu uvažovať ani komplexne, ani v súvislostiach, len v binárnej sústave alebo opakovať predžuté frázy, že potrebujeme viac munície. Chýbajú už len fanatické prejavy po vzore ľudákov, že ostaneme verní vodcovi do poslednej kvapky krvi.

Vytvorili sme niečo, čo sme nechceli

Potrebujeme zásadne zmeniť strategické uvažovanie. Vytvorili sme niečo, čo sme vôbec nechceli. Áno, Rusko je dnes agresívna veľmoc, ale presne taká, ako západné veľmoci. Analógia s Hitlerom je čistá hlúposť, Putin sa ponáša skôr na Bismarcka, ktorý v okamihu, ako naplní svoje bezpečnostné záujmy, vie, že ďalšia expanzia by ho už mohla ohroziť – a to je obrovský rozdiel. Ak včas správne neprečítame túto hru, potom sa ženieme do podobnej katastrofy, ako pred rozpútaním prvej svetovej vojny. Európa si musí uvedomiť, že jej poslanie je v niečom inom ako vyrábať spoločne náboje, inak sa stane úplne bezvýznamnou. Je čas prestať myslieť iba na naše obmedzené krátkodobé geopolitické záujmy a začať myslieť na spoločné záujmy a prežitie celého ľudstva. Kým nie je neskoro.