Vysloviť svoj názor je základom každej demokratickej spoločnosti. Medzi také sa chcelo radiť, a doteraz sa aj radilo, aj Slovensko. Doteraz. Udalosti posledných dní u nás ukazujú, že pluralita názorov je niečo, čo niektorí nechcú počuť.
Slovensko sa pomaly stáva krajinou, kde si myslieť niečo od toho čo hlása naša súčasná vládna garnitúra bude nielen zakázané, ale dokonca trestné. Obeťou sú nielen rozličné webové portály, ktoré sú na istý čas vypnuté, ale aj politici či bývalí politici ako Ján Čarnogurský, Eduard Chmelár a Ľuboš Blaha. Svoj názor na to, čo sa v súčasnosti u nás deje z hľadiska plurality názorov napísala v blogu „vidiecka“ advokátka Viktória Hellenbart. A jej slová sú naozaj zaujímavé.
Blížime sa opäť k totalitného režimu?
Viktória Hellenbart sa hneď v úvode pýta, či naozaj náš novinár, publicista a komentátor Marián Leško verejne vyzýva, aby sa viacerí pridali k prezidentke v podaní žaloby na Ľuboša Blahu, podpredsedu opozičnej strany SMER – SD? „Len názor? Nepochybne. Demokratická spoločnosť by mala byť založená na pluralite názorov, dokonca do tej miery, že bez nej o demokracii nemožno hovoriť. Podľa verejne prezentovaných názorov si vieme urobiť obraz, vlastný názor, na osoby, ktoré tieto názory prezentujú. Lebo (zatiaľ) máme právo aj na vlastný názor,“ konštatuje advokátka, ktorá sa tiež pýta: „K akej kategórii občanov, politikov patria tí, ktorí vyzývajú na podávanie žalôb na politikov opozície za ich (nielen) verbálne prejavy?“
Právnička si následne pomáha výberom z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré vo svojej monografii Sloboda prejavu zverejnil emeritný sudca Ústavného súdu Ján Drgonec. „Pri ich čítaní sa môžeme spoločne zamyslieť, aké politické ciele, aký typ spoločnosti podporujú hlasy verejne vyzývajúce na podávanie žalôb na opozičného politika. Sú to hlasy demokratické, alebo volajúce po zavedení totalitného režimu?,“ pýta sa Viktória Hellenbart. Ján Drgonec považuje za základ právnej úpravy slobody prejavu v OSN čl. 19 Paktu o občianskych a politických právach, ktorý bol v Československu uverejnený vyhláškou MZV ČSSR pod číslom 120/1976 Zb.
Na slobodu prejavu má právo každý človek
Čo teda hovorí vyhláška MZV ČSSR pod číslom 120/1976 Z?
- 1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
- 2. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných osôb, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
„Podanie žaloby a výzva na pridávanie sa k tejto aktivite hlavy štátu je odôvodňovaná práve potrebami obmedzenia slobody prejavu, ktoré sú citované vyššie, ako článok 19 odsek 3 Paktu OSN a článku 10 odsek 2 Dohovoru. Je zákrok voči poslancovi a podpredsedovi opozičnej strany podporený týmito argumentami v súlade s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorého rozhodnutia sú vo vzťahu k výkladu práv uvedených v Dohovore záväzné aj pre vnútroštátne súdy?“ kladie závažnú otázku právnička, ktorá pridáva, že medzi chránené prejavy podľa článku 10 Dohovoru jednoznačne patria prejavy politické.
Sloboda politickej diskusie je ťažiskom demokracie
Viktória Hellenbart netají, že aj ona patrí medzi kritikov postupu hlavy štátu napríklad pri neštandardnej forme prijatia zmluvy s USA, ako aj obsahu, ktorý bol s americkou stranou dohodnutý.
„Považujem ho za ohrozenie, ak nie vzdanie sa suverenity Slovenskej republiky nad jej územím, ako aj bezprecedentné vzdanie sa jurisdikcie na našom území, s výrazným zvýšením bezpečnostných rizík Slovenska. Kriticky vnímam i výroky typu „Slovensko je Ukrajina“ z pohľadu suverenity nášho štátu, ktoré sú aj verejnosťou vnímané kriticky, a sú zo strany hlavy štátu celkom nevhodne volené, aj keď zohľadníme, že ich cieľom mohlo byť vyjadrenie podpory susednej krajine, v ktorej prebieha vojnový konflikt,“ priznáva ďalej právnička.
Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) je sloboda politickej diskusie ťažiskom koncepcie demokratickej spoločnosti tak, ako sa táto chápe podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
„Útoky na slobodu prejavu opozičných politikov, ale aj na médiá, ktoré sú označované za konšpiračné a šíriace lži, pričom dochádza k ich bezprecedentnému umlčaniu a likvidácii bez transparentných dôvodov a upozornenia na nevhodný obsah, sú zásahom do plurality a slobody politickej diskusie. Okrem iného aj preto, lebo najmä tieto médiá, dávali priestor na realizáciu slobody prejavu kritikom a oponentom súčasnej vlády a zástupcom parlamentnej opozície,“ konštatuje okrem iného Viktória Hellenbart a dodáva, že podľa ESĽP sú hranice prípustnej kritiky vlády širšie ako hranice kritiky súkromnej osoby alebo osôb verejne činných.
V demokratickej spoločnosti musí činnosť vlády podliehať starostlivej kontrole zo strany zákonodarnej a súdnej moci, ale aj zo strany tlače a verejnej mienky.
Harabin vraj zarábal na tom, že robil prešľapy
„Aký je to štát, v ktorom je kritika zakázaná, nežiadúca a kritici, oponenti sú zastrašovaní nielen verbálne, využívaním silových zložiek štátu, trestných stíhaní a civilných žalôb a zostavovaním rozličných zoznamov agentov a iných nepriateľov štátu? Demokratický?“ pýta sa opäť právnička a dodáva, že pre ňu hlava štátu, ktorá na kritiku reaguje tak, ako to robí súčasná slovenská prezidentka, ukazuje, že ju kritika nielenže nezaujíma, a teda politiku, za ktorú je kritizovaná zmeniť nemieni, ale je rozhodnutá prenasledovať všetky kritické hlasy.
„Podľa reálnej politiky, ktorú doposiaľ robí, nepatrí medzi demokratických politikov, a to napriek všetkým oceneniam, ktoré jej boli udelené. Udelenie ocenení vedie len k pochybnostiam verejnosti o skutočnej hodnote a zmysle ich udeľovania. Viac sa totiž podobajú na nástroje propagandy a politického boja, než na skutočné vyhodnotenie schopností oceňovaných jednotlivcov,“ uzatvára svoj blog právnička Viktória Hellenbart.
Leško a jeho názory na konkrétnych politikov
Ako to na slovenskej „demokratickej“ politickej scéne vyzerá dokumentoval v rozhovore s redaktorkou Denníka N Monikou Tódovou novinár, publicista a komentátor Marián Leško, ktorý bol do októbra minulého roka poradcom našej prezidentky Zuzany Čaputovej, no teraz má ísť radiť premiérovi Eduardovi Hegerovi. Podľa jeho slov – zadarmo.
Pre neho je verejná činnosť iba pokračovaním osobnej exhibície inými prostriedkami
Marián Leško o Igorovi Matovičovi.
„Využívam svoj voľný čas dôchodcu na to, aby som pomohol niečím, čo môže pomôcť republike,“ netají Leško, ktorý si o Igorovi Matovičovi myslí toto: „Pre neho je verejná činnosť iba pokračovaním osobnej exhibície inými prostriedkami.“ Rozhodne zaujímavý je aj jeho ďalší názor na šéfa OĽaNO, ktorý rozhodne nie je pozitívny, ba podľa neho je jeho politická budúcnosť veľmi neistá. Kritika sa však od Leška vzniesla aj na Borisa Kollára, ktorý je vraj názorovo a svojimi postojmi nekonzistentný.
„Naprázdno“ neobišiel ani exminister spravodlivosti Štefan Harabin, ktorý vraj zarábal na tom, že robil prešľapy. Súdy mu podľa Leška totiž „priklepli“ odškodné za to, že niekto poukazoval a kritizoval jeho rozhodnutia.
Ak sa Mikulec v niečom neosvedčil, tak ako krízový manažér a svojimi výkonmi náročnosť doby nezvláda.
Marián Leško o Romanovi Mikulcovi.
Marián Leško vidí problém aj v tom, ako sa minister Mikulec postavil k pomoci utečencom z Ukrajiny a najmä zákazke, ktorú prihral súkromnej firme blízkej OĽaNO. „Neprebiehalo to čisto a tak, ako by to prebiehať malo, ale videl by som to ako desiaty ak nie pätnásty dôvod na to, prečo by pán Mikulec nemal byť už ďalej ministrom vnútra. Ak sa Mikulec v niečom neosvedčil, tak ako krízový manažér a svojimi výkonmi náročnosť doby nezvláda,“ konštatuje Leško, od ktorého to však schytal aj šéf Smeru-SD Robert Fico. Naopak, zaujímavý názor vyslovil na maďarského premiéra Viktora Orbána, ktorého porovnával v istých veciach s ruským prezidentom Vladimirom Putinom.
Svoj politický úspech dokázal pretaviť na podnikateľský profit. Preto mi je divné, že nie je stíhaný za to, čo veľké napáchal.
Marián Leško o Jánovi Slovotov.
Svoje si ale v závere „odniesol“ aj pomaly už zabudnutý Ján Slota, ktorý je obvinený z uplácania
sudcov. „Ján Slota bol obchodník s organizovanou nenávisťou, ktorú smeroval proti menšinám. To bol jeho biznis plán v politike, ktorý mu dlho vychádzal. Svoj politický úspech dokázal pretaviť na podnikateľský profit. Preto mi je divné, že nie je stíhaný za to, čo veľké napáchal, ale za to, že išiel s nejakým smiešnym úplatkom za sudcom,“ hovorí v závere Marián Leško a dodáva, že pozitívne v posledných dňoch bolo, že prezidentka Zuzana Čaputová dosiahla zásadnú vec, a to predbežné opatrenie, ktoré znemožňuje poslancovi Ľubošovi Blahovi, aby šíril svoje najabsurdnejšie a najodpornejšie a najpodlejšie obvinenia aké na prezidentku šíril.
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
K akej kategórii občanov patria Leško a ďalší? „Vidiecka“ advokátka upozornila na útoky voči názorom!