Siedmeho novembra, ubehlo 30 rokov odvtedy, čo naposledy vydýchol slovenský politik Alexander Dubček. Stalo sa tak dôsledkom nehody z 1. septembra 1992, ktorej bol účastníkom. Vtedajší predseda Sociálnodemokratickej strany Slovenska a poslanec, ale aj líder obrodného procesu z roku 1968 známeho ako Pražská jar, pri nej utrpel vážne zranenia.
Bol to politik, ktorý Slovensku zanechal veľké posolstvo. O tom hovorí vo svojom príspevku i sociológ Eduard Chmelár.
Neveľký štátnik, veľká osobnosť?
„Nebol veľkým štátnikom, nebol veľkým mysliteľom a nebol veľkým rečníkom. A predsa bol Alexander Dubček, ktorého 30. výročie smrti si dnes pripomíname, jednou z najvýznamnejších osobností nielen slovenských, ale aj moderných európskych dejín. To najvzácnejšie, čo nám a svetu dal, je poznanie, že politika môže mať ľudskú tvár a že môže byť uskutočňovaná v prospech ľudí a s ľuďmi,“ píše Chmelár.
Autentickosť z politiky sa vytratila
Sociológ ďalej v príspevku pokračuje: „Vari je to málo? Vari je to v dnešnom chorom svete zmietajúcom sa v rozporoch, protirečeniach a nemilosrdných konfliktoch, také bezvýznamné? Alebo je to naopak to najdôležitejšie, čo nám dnes chýba a čo musíme vyzdvihnúť? Jeho ľudskosť nie je len marketingová fráza. Dubček si nevytváral obrovskú, dosiaľ neprekonanú popularitu na základe propagandy a manipulatívnych techník. Bol autentický v tom, čo hovoril a robil a ľudia mu dôverovali. Nikdy sa nevyvyšoval. Keď v januári 1988 poskytol rozhovor talianskemu ľavicovému denníku L´Unita, striktne odmietol kurizovanie novinára o ňom ako o hlavnom predstaviteľovi obrodného procesu a zdôraznil: „V našom hnutí bol hlavným predstaviteľom ľud.“
„Nebola to len falošná skromnosť. Alexander Dubček skutočne nebol hrdinom, ale symbolom Pražskej jari. Jeho hlavná zásluha bola skôr v tom, čo neurobil ako v tom, čo urobil – nestaval sa na odpor demokratizačnému hnutiu, ktoré vznikalo zdola, nezasahoval do neho, nepotláčal ho. Nevyjadroval sa ani k svojim kritikom. Bol zvláštne oslobodený od všetkých ľudských malostí a sústreďoval sa len na pozitívne veci. Ak si ho pripomíname práve v týchto pohnutých časoch, mali by sme, ba priam musíme, vyzdvihnúť najmä jeho zásluhy na poli slobody myslenia. Nielen preto, že za ne dostal ako jeden z prvých laureátov Sacharovovu cenu. Akademik Andrej Sacharov štyri dni pred svojou smrťou napísal list, v ktorom vyzdvihol Alexandra Dubčeka ako jedného z inšpirátorov nenásilných revolúcií a priznal sa, že keď ho oslovili s myšlienkou udeľovania ceny pomenovanej po ňom, myslel práve na tento umlčaný symbol Pražskej jari. Aj Sacharovova manželka a popredná aktivistka za ľudské práva Jelena Bonnerová neskôr uviedla, že Dubček zohral dôležitú úlohu v živote jej manžela. Sacharov napríklad otvorene podporil Dubčeka a odsúdil inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska v roku 1968, čo znamenalo začiatok jeho politického prenasledovania.“
„V prejave pri udeľovaní čestného doktorátu Univerzity v Bologni 13. novembra 1988 Alexander Dubček citoval bengálskeho básnika a prvého ázijského nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Rabindranátha Thákura, ktorý pri návšteve stalinistického Sovietskeho zväzu v roku 1930 povedal: „Pýtam sa vás, preukazujete dobrú službu svojmu ideálu, keď zasievate hnev, nenávisť a pomstychtivosť voči každému, kto sa nestotožňuje s vaším ideálom a koho považujete za svojho nepriateľa? Ak sa príliš sústredíte na chybné stránky v postojoch svojich odporcov, prídete k mysleniu, ktoré sa svojou nenávisťou a pomstychtivosťou môže obrátiť proti vášmu ideálu a zahubiť ho. Sloboda myšlienok je potrebná v záujme prijímania a chápania pravdy, cenzúra ju zabíja.“
„Neonormalizátori opäť dusia slobodu“
„Myslím na tieto jeho slová a postoje práve v týchto dňoch, keď novodobí kádrováci a neonormalizátori opäť dusia slobodu a nehanbia sa zakrývať svoje podlé úmysly ušľachtilými dôvodmi. Myslím na jeho epochálny čin, keď po prvý raz v našich dejinách zaviedol úplnú slobodu prejavu ako jediný legislatívny výdobytok Pražskej jari. Myslím na to, ako nás chcú súčasní mocipáni okradnúť o jeho dedičstvo. Myslím na Alexandra Dubčeka, ako by bol opäť znevažovaný a umlčiavaný v mene mocenskej svojvôle. Novela zákona o tzv. blokovaní nebezpečného obsahu je sama nebezpečná a zaštiťuje sa falošnými argumentmi. Na všetky ohrozenia demokracie má naše právo už dávno nástroje: trestné činy podpory a propagácie skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd; hanobenie národa, rasy a presvedčenia; trestný čin ohovárania; trestný čin ohrozenia mieru atď., atď., atď. – toto všetko v trestnom zákone nájdete. V demokratickom zriadení sa totiž posudzujú skutky individuálne a netrestajú sa všeobecným zákazom média alebo plošným zbavením slobody prejavu príslušnej osoby.“
„To, čo robí súčasná garnitúra, ide striktne proti duchu, filozofii a výdobytkom Nežnej revolúcie i Pražskej jari, dvoch najväčších demokratizačných hnutí uplynulého storočia. Dnes nám preto nemôže stačiť len melancholické spomínanie, dnes sa musíme oprieť o duchovné dedičstvo Alexandra Dubčeka a použiť ho ako zbraň proti tým, ktorí bez štipky hanby dusia slobodu. Veď si len porovnajte celoživotné úsilie tohto bojovníka za slobodu s tým, čo vyhlásila Zuzana Čaputová pri preberaní „Ceny slobody“ (čo nie je nič iné ako ideologické vyznamenanie pravicovo-liberálnej nemeckej vládnej strany FDP): „Nič nesymbolizuje naivitu niektorých súčasných demokratov viac ako ich váhanie, či treba regulovať sociálne médiá.“ Necítite sa pri týchto slovách trápne? Toto je vyústenie novembra 1989? Vivat pre tých, ktorí potláčajú demokratov? Ach, bože.“
Mohlo by vás zaujímať:
Súčasťou tejto knižky je aj jej nikdy neprednesený príhovor na 3. zjazde slovenských spisovateľov, ktorý sa však stal slávnym, pretože ho uverejnil francúzsky denník Le Monde. Hana Ponická sa v ňom dobrovoľne, vedome a hrdinsky vzdala možnosti verejne pôsobiť ako obetu za výkrik na obranu nespravodlivo prenasledovaných, umlčaných a zakázaných kolegov spisovateľov Dominika Tatarku, Petra Karvaša, Romana Kaliského, Štefana Moravčíka Alberta Marenčina, Ivana Kadlečíka a ďalších. Jej najslávnejšiu pasáž by sa mali učiť deti v školách naspamäť:
„Počujete to v Prezidentskom paláci? Počujete to na Úrade vlády? Počujete to v Národnej rade? Slobodu neudusíte. A jej symboly dnes na vás kričia ako výkriky obžaloby vašich zámerov a činov. Je čas vrátiť sa k humanistickým odkazom našich predkov. A zastaviť spätný kurz, ktorý nastolila súčasná garnitúra. Alexander Dubček chcel dať totiž politike ľudskú tvár, nie ľudskú masku, a tým vytýčil ideál, ktorý je s dnešnými protagonistami nedosiahnuteľný. Oslavujme tento ideál. A nevzdávajme sa ho,“ uvádza vo svojom príspevku na sociálnej sieti Eduard Chmelár.
Čaputová: Dubček zanechal posolstvo, že cesta k demokracii nie je samozrejmá
Alexander Dubček nám zanechal posolstvo, že cesta k slobode a demokracii nie je samozrejmá a ani ľahká. Vyhlásila to prezidentka SR Zuzana Čaputová pri príležitosti pondelkového 30. výročia jeho úmrtia. „Alexander Dubček vyrastal vo viere v systém, ktorý sa ukázal ako nereformovateľný – a aj pokus nasadiť mu ľudskú tvár nemohol dopadnúť inak, než tragicky. Pre spoločnosť, a aj pre samotného Dubčeka,“ skonštatovala hlava štátu na sociálnej sieti.
Podotkla, že po novembri 1989 „mu osud doprial“ len krátke pôsobenie v politike na čele Federálneho zhromaždenia. „Pod jeho vedením však tento orgán prijal väčšinu zákonov, ktoré významne prispeli k demokratickej transformácii československej spoločnosti,“ uviedla prezidentka.
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
Chmelár otvorene: Súčasná moc nás chce okradnúť o Dubčekovo dedičstvo!