ROZHOVOR Zabávač Oliver Andrásy o veľkom strachu: Bál som sa o holý život!

Čo vás v tejto dobe aktuálne najviac zamestnáva?

Bývam v pomerne veľkom dome, ktorý je síce relatívne nový (má 13 rokov), ale aj tak sa takmer každý týždeň objaví niečo, čo treba urobiť, opraviť. Teraz prichádza jar, čiže nás s manželkou čaká príprava na letnú sezónu: ona musí nasadiť kvety a ja zase vyvapkovať celé okolie domu a bazéna.

No a netreba zabúdať ani na vnučky, ktoré nám síce robia veľkú radosť, ale urobiť pre ne zaujímavý program na dva dni je tiež dosť náročné. Ony majú energie na rozdávanie a stíhať im v našom veku vôbec nie je jednoduché.

Ako zvyknete tráviť voľný čas?

A po večeroch dorábam svoj rodokmeň. Už ho robím asi 10 rokov a každý deň prídem na niečo nové. Je to také napínavé, že 3-4 hodiny pritom ubehnú ako nič. Spať idem niekedy až okolo druhej. Manželka je z toho už trochu na nervy, a hovorí, že je to horšie, ako keby som mal nejakú frajerku. Ale myslím si, že keby som tú frajerku naozaj mal, tak by to nehovorila.

Máte peknú rodinu. Čo všetko pre vás znamená?

Ako som práve naznačil, snažím sa upevniť svoj vzťah k rodine nielen v čase dopredu, ale aj dozadu. Poznám svojich predkov aj 8-9 generácií dozadu a našiel som tam niekoľko pozoruhodných osobností. Bol medzi nimi riaditeľ drevárskej priemyslovky v Spišskej Novej Vsi Ladislav Bičanič, primátor Revúcej z roku 1848 Martin Štefančok, ktorého dcéra Karolína sa vydala za autora prvých slovenských učebníc takmer v každom predmete a učiteľa prvého slovenského gymnázia Ivana Branislava Zocha a medzi mojimi predkami sú aj významní evanjelickí kňazi a seniori evanjelickej cirkvi Lovčániovci. Táto dynastia siaha až do roku 1514, keď sa vo Zvolene narodil Juraj Lovčáni, prvý známy člen tejto rodiny.

Ale pozitívnu väzbu sa snažím mať nielen s mojimi predkami, ale aj s nastupujúcimi generáciami, s našou dcérou Vierkou a jej krásnymi troma dievčatkami: Karolínkou, Natálkou a Izabelkou. Robia nám nesmiernu radosť a tešíme sa z nich. Tej najstaršej som napríklad pred pár dňami kúpil maliarsky stojan, paletu, farby a výkresy a v podkroví nášho domu som pre ňu zriadil malý ateliér. Zdá sa mi totiž, že veľmi pekne kreslí, tak chcem, aby to vyskúšala aj s maľovaním. Čo však z toho bude, uvidíme.…

Nechýba vám trošku lesk šoubiznisu?

Musím povedať, že zatiaľ sa mi nestalo, že by ma niekto nespoznal, dokonca ma poznajú aj v rúšku. Minule som bol odviesť na zberný dvor nejaké vrecia a keď ma tam zbadali, vyfotografovala sa so mnou celá posádka. A s kolegami, ktorých mám rád, sa stretávam aj teraz, keď už spolu nerobíme. Prídu, niekedy aj s rodinou, posedíme, podebatujeme, niečo vypijeme, niečo zjeme…. trochu politizujeme a veľa sa smejeme. Možno je to aj častejšie ako za aktívnych čias, alebo vtedy som na to toľko času nemal.

Jedno viem určite: ja už na nijaké dvere v nijakej televízii klopať nechcem a nebudem. Nerobil som to ani vtedy, keď som bol o dosť mladší, prečo by som to robil teraz? Mal som to šťastie, že na spoluprácu vždy niekto oslovil mňa: na Čo dokáže ulica Ľubo Belák, do Aj múdry schybí generálny riaditeľ VTV Bohuš Géci, na prechod do Markízy s touto reláciu vtedajší programový riaditeľ Ľubo Gregor, na Dereš a Bonzáčika šéfdramaturgička Markízy Judita Gembická. A tak by som mohol pokračovať.

Ale keby mi zazvonil telefón a tam by mi niekto povedal, že sa mu páčili moje relácie a že by som mnou rád niečo robil, určite si s ním minimálne sadnem na kávu. Ako sa vraví: Nikdy nehovor nikdy. Ale keď ten telefón nezazvoní, nešťastný z toho určite nebudem. Zrak mi opäť padol na tabuľku od môjho priateľa: NIČ NEMUSÍŠ !