ROZHOVOR Zabávač Oliver Andrásy o veľkom strachu: Bál som sa o holý život!

Spoločne s Eňou Vácvalovou patrili medzi najobľúbenejších zabávačov. Oliver Andrásy (63) mal na konte množstvo programov a do relácií pozýval výnimočných hostí. „Ja už na nijaké dvere v nijakej televízii klopať nechcem a nebudem. Nerobil som to ani vtedy, keď som bol o dosť mladší, prečo by som to robil teraz?“ priznáva v rozhovore. Prehovoril aj o strachu zo smrti.

Spolu s Eňou Vácvalovou ste patrili k obľúbeným zabávačom. Mali ste na konte relácie Aj múdry schybí, Dereš a Nikto nie je dokonalý. Nechýbajú vám krásne strávené roky na televíznej obrazovke?

Keby som povedal, že nie, nehovoril by som celkom pravdu. Ešte ste zabudli spomenúť reláciu Čo dokáže ulica, čo bola naša prvá televízna skúsenosť a veľmi významná. A taktiež reláciu Nikdo není dokonalý, ktorú som spustil v Čechách a obsadil do nej Jirku Krampola. Cítil som sa poctený, keď som v českej tlači čítal rozhovor s Jirkom, ktorý sa vyjadril, že som človekom, ktorý mu zmenil život.

No a potom Bonzáčik, ktorý som režijne a producentsky robil najprv s Majdou Pavelekovou, neskôr s Olinkou Záblackou a napokon s Marošom Kramárom. Každá z týchto relácií bola iná a každá práca bola pekná. Ale zároveň aj dosť namáhavá: Stretávanie sa s hosťami, vyberanie námetov na skryté kamery alebo neskôr otázok do ankiet, písanie scenárov, samotná nahrávka a potom dlhé desiatky hodín strávených v strižni často neskoro do noci….

A človeku roky pribúdajú, neubúdajú… Neviem, či by som to všetko dnes ešte zvládol s patričnou eleganciou. Preto som si v jednom momente povedal, že sa stiahnem. Môj kamarát a bývalý riaditeľ Fun Radia Peter Abrahám mi na 60-ku venoval tabuľku s nápisom „Nič nemusíš.“ Mám ju vyvesenú a na viditeľnom mieste. A vždy keď ma popadne nostalgia za prácou – zdvihnem pohľad, ten nápis si prečítam a poviem si: „Dobre si sa rozhodol!“.

S Eňou ste tvorili zohratú dvojicu. Ako ste si rozumeli po pracovnej a priateľskej stránke?

Ľudsky sme si vždy rozumeli veľmi dobre. Napriek tomu, že sme dosť rozdielne povahy, ba možno práve preto. Absolvovali sme spolu aj niekoľko dovoleniek, čo je medzi humoristickými dvojicami dosť výnimočné.

Ale čo sa práce týkalo, tam bol obsah našej práce značne iný: S hosťami som sa stretával ja, námety som vymýšľal ja, scenáre som písal ja, v strižni som sedel ja….. Eňa dostala hotový scenár, ktorý výborne zrealizovala.

Myslím, že po hereckej stránke je odo mňa väčší talent…. Ale kým mne príprava jednej relácie vrátane postprodukcie zabrala šesť aj viac dní, tak pre ňu to bol jeden deň nahrávania. Čiže logicky mňa tie relácie o dosť viac vyčerpávali.

Robiť humor nie je jednoduché. Odkiaľ ste čerpali potrebné námety?

Podľa toho, o ktorú reláciu išlo. Príprava Dereša bola úplne iná ako príprava Aj múdry schybí a tá zase celkom iná ako príprava Čo dokáže ulica. Asi najťažšia, ale aj najkrajšia bola práca na relácii Čo dokáže ulica, najmä spočiatku. S Eňou sme hrali prakticky vo všetkých scénkach nakrúcaných skrytou kamerou. A veru boli dni, keď sme absolvovali aj dve-tri scénky. Večer som padol do postele ako podťatý strom.

V Dereši zase bolo krásne, ako som chystal pasce na politikov… a keď vyšli, bola to veľká radosť. Zároveň sme nahrávali pred najväčším publikom. V nitrianskom Divadle Andreja Bagara bolo 600 divákov. Zdôrazňujem, že platiacich divákov. A bolo vypredané mesiace dopredu. To nám dodávalo veľa energie. Skutočnosť, že sa dnešné relácie vyrábajú s komparzom a nie s normálnym publikom, bola jednou z príčin, prečo som sa rozhodol skončiť.

Cítiť, že má človek na svojej strane 600 ľudí, ktorí dobrovoľne prišli preto, lebo sa chcú baviť, to človeka nabíja neskutočnou energiou. Naopak bojovať s komparzom, ktorý chce čo najskôr dostať svoj honorár a utekať na ďalší „kšeft“, je hrozne vyčerpávajúce. To je niekedy ťažšia robota ako kopať v bani. Aj keď je pravda, že v bani som nikdy nekopal.

Dnes máme na Slovensku novú generáciu zabávačov. Kto vás upútal svojím prejavom a humorom?

Nepatrím k tým, ktorí tvrdia, že úroveň malo len to, kým sme to robili my a dnes je to hrozné. Myslím si, že je niekoľko mimoriadne vtipných, pohotových ale i múdrych humoristov, z ktorých by som na prvom mieste spomenul Miša Hudáka, Marcela Forgáča ale i Mariána Čekovského. Výborný je v mojich očiach aj Peter Marcin. S dvoma z týchto štyroch som mal tú česť pravidelne spolupracovať.

Už trochu ťažšie sa viem naladiť na humor, ktorý realizujú v seriáli Pumpa. Dokonca ani nie som si istý, že ide o humor, mne to teda ako humor veľmi nepripadá. Ale pomerne cudzí mi je aj humor zo seriálu Horná Dolná.