Mnohí Slováci majú v ostatnom čase ťažké srdce na novinárov, ktorí, podľa nich, nie celkom objektívne informujú o dianí u nás aj v zahraničí. Na celú záležitosť sa síce dá pozrieť z rozličných uhlov pohľadu, zásadné sú ale dva – chcú vás informovať pravdivo, alebo vám chcú povedať iba to, čo sami chcú, prípadne vás naviesť na ten smer, ktorý oni sami považujú za správy. Nie je to nič zvláštne, lebo každý vyznávame niečo svoje, lenže názory či správanie iných by nám nemali byť vnucované, ale mali by sme si to vybrať sami. A práve to sa u nás, tak trochu, nedeje.
Žurnalistika vs propaganda
O tom ako vyzerá slovenská žurnalistika týchto dní sa Slováci môžu presviedčať prakticky dennodenne nielen v tlači, ale aj v televízii či rozhlase. Je prirodzené, že aj v médiách sú zastúpené rozličné názory, prúdy a politické spektrá, je už ale zrážajúce, že kto nesúhlasí s tým „správnym“, ten je považovaný za dezoláta a je mu upieraný jeho názor počúvať, sledovať a hovoriť to, čo chce.
Demokracia dostala poriadnu facku už za vlád Igora Matoviča a Eduarda Heger, vo fackaní ľudí a demokracie by však chceli pokračovať aj liberáli, progresívci a, čuduj sa svete, demokrati.
Žurnalistika je to, čo vám chcú zatajiť, všetko ostatné je propaganda.
Eduard Chmelár, politický komentátor, historik a poradca premiéra Roberta Fica
Ako je to vlastne s tou našou žurnalistikou sa v statuse zamyslel Eduard Chmelár, politický komentátor, historik a poradca premiéra Roberta Fica, podľa ktorého „žurnalistika je to, čo vám chcú zatajiť, a všetko ostatné je propaganda“. Chmelár priznáva, že vždy bol rebelom a odjakživa pripomínal veci, o ktorých sa v našich médiách nehovorilo.
„Lebo práve na to ste potrebovali odvahu,“ prízvukuje a spomína na to, ako už koncom roka 1988 sa pýtal v Literárnom týždenníku (v slávnom časopise, ktorý chcela predchádzajúca vláda zahrdúsiť), kedy odídu sovietske vojská z Česko-Slovenska.
Vyberal si tú ťažšiu cestu
„Vtedy som mal 17 rokov, pár mesiacov pred maturitou a bolo to v čase, keď pani Vášáryová (jeho spoludiskutujúca v relácii Na Telo v TV Markíza – pozn. red.) ako preverená signatárka Anticharty preberala od komunistického režimu titul zaslúžilej umelkyne, Ondrej Dostál písal do Nového Slova zväzácke články a Marián Leško s Petrom Weissom horlili za Varšavskú zmluvu,“ pripomína Chmelár a dodáva, že odvtedy si vyberal vždy tú ťažšiu cestu.
„Preto som písal o porušovaní medzinárodného práva počas vojenskej agresie NATO v bývalej Juhoslávii a počas americkej invázie do Iraku. Za to vám nezaplatili nič, naopak, ešte vás v médiách očiernili za to, že voláte po dodržiavaní zákonnosti a spravodlivosti,“ vysvetľuje historik.
Najstrašnejšou vojnou dneška, najväčšou humanitárnou katastrofou súčasnosti a jednou z najhorších od konca druhej svetovej vojny, nie je ukrajinská tragédia, ale genocída v Gaze, najdesivejšia pokiaľ ide o rýchlosť zabíjania.
Eduard Chmelár, politický komentátor, historik a poradca premiéra Roberta Fica
A dnes je to podľa Chmelára rovnaké. „Nepotrebujem písať o tom, o čom hovoria všetci a navyše s poriadnou dávkou propagandy. V zmysle slávneho výroku Georga Orwella – „Žurnalistika je to, čo vám chcú zatajiť, všetko ostatné je propaganda“ – upozorňujem na veci, ktorým sa na Slovensku nevenuje pozornosť.
A je príznačné, že to rozčuľuje práve novinárov a politikov, ktorí by mali v demokratickej spoločnosti takúto prácu skôr oceniť,“ konštatuje Chmelár a pripomína, že pred desiatimi rokmi bol prvý, kto verejne protestoval proti anexii Krymu.
Priatelia sú k sebe úprimní
„A nebola tam vtedy ani Magda Vášáryová, ani Zuzana Čaputová, ani nikto z tých, ktorí si dnes o mňa obtierajú ústa, prečo viac nekritizujem vojnu na Ukrajine. Ale ja ruskú inváziu od samého začiatku odmietam. To, čo však odmietam tiež, je zneužívanie týchto prejavov na šovinistické útoky voči Rusku a ruskému ľudu,“ prízvukuje politický komentátor, ktorý si presne pamätá aj na to, čo povedal pred desiatimi rokmi, keď stál pred ruskou ambasádou.
„Povedal som, že som tu preto, lebo som priateľom Ruska a aby som sa za to nemusel hanbiť. Práve priatelia sú totiž schopní povedať si pravdu,“ vysvetľuje Chmelár.
Budem vaším zlým svedomím, až kým posledné dieťa prestane byť opomínané, trpiace a umierajúce bez záujmu veľmocí a televíznych kamier
Eduard Chmelár, politický komentátor, historik a poradca premiéra Roberta Fica
Priatelia podľa neho totiž neútočia na seba, ale sú k sebe úprimní. A dosiahnu tak oveľa viac ako tí krikľúni s krvavými očami, ktorí nenávidia všetko ruské, rovnako ako pred 80 rokmi nacisti. „Na Slovensku dnes nechýbajú ľudia, ktorí upozorňujú na konflikt na Ukrajine.
Na Slovensku dnes chýbajú ľudia, ktorí by tomuto informačne podvyživenému spoločenstvu vysvetlili, že najstrašnejšou vojnou dneška, najväčšou humanitárnou katastrofou súčasnosti a jednou z najhorších od konca druhej svetovej vojny, nie je ukrajinská tragédia, ale genocída v Gaze, najdesivejšia pokiaľ ide o rýchlosť zabíjania a mieru deštrukcie,“ upozorňuje politický komentátor a poradca premiéra Fica.
Palestínske siroty sú iné?
„O tejto katastrofe nebola hlava tohto štátu schopná povedať ani jediné slovo, hoci Izrael už čelí na Medzinárodnom súdnom dvore v Haagu žalobe z genocídy a Spojené štáty vydesené brutalitou izraelského apartheidu po prvýkrát v histórii zastavili dodávky zbraní židovskému štátu,“ pripomína Chmelár a dodáva, že slovenské médiá sú plné srdcervúcich príbehov o tom, ako musia ukrajinské deti spať v postieľkach v krytoch, ale palestínske deti už nemajú postieľky, nemajú sa kam skryť, iba v ruinách domov vedľa mŕtvol zavraždených rodičov hľadajú zvyšky jedla a kvapky vody.
Mohlo by vás zaujímať:
„Tisíce a tisíce sirôt! O tom treba hovoriť! A každému, koho štve, že mu pripomínam tieto hriechy sveta, môžem odkázať jediné: budem vaším zlým svedomím, až kým posledné dieťa prestane byť opomínané, trpiace a umierajúce bez záujmu veľmocí a televíznych kamier,“ skonštatoval na samý záver Eduard Chmelár.
A má pravdu, pretože ukazovať utrpenie ukrajinského ľudu je jedna vec, ale pri tom akosi nevnímať, že na palestínskych územiach sa deje niečo oveľa horšie, je viac ako farizejské. Slovenským mainstreamovým médiám je to však zrejme jedno, pretože ich majitelia a mecenáši sú zväčša z krajín, kde sa pozerá iba jedným smerom.
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
Sú azda palestínske siroty iné ako tie ukrajinské? Pýta sa „nevidiacich“ novinárov Chmelár