Marcel Nemec pred rokmi padol na dno, dnes hovorí: „Človek si musí pomôcť sám!“

Takže ste akoby chytili taký druhý dych…Pred rokmi ste však priznali, že ste boli na dne. Ako sa to dno prejavovalo? Niektorí ľudia sú možno šťastní stále…

Neviem, či sa to vôbec dá byť stále šťastný. Veď keď nepríde tá sínusoida dole, tak si ťažko uvedomiť, že som hore. Aj tí ľudia, ktorí sa prezentujú, že sú šťastní stále, majú tiež určité smutné okamihy. To patrí k životu. Ja som vďačný za každú jednu vec, ktorá sa mi v živote udiala a deje.

Mali ste teda aj obdobie, kedy sa vám veľmi nechcelo žiť?

Áno, mal a aj za to som vďačný, pretože keď sa človek dostane na to pomyslené dno, tak sa dá od neho odraziť. Ja som sa odrazil a začal som lietať. Asi nie je podstatné ako dlho to trvalo, dôležité je to, že som sa z toho dostal. Pre niekoho aj dva dni je dlhý čas, pre niekoho aj desať rokov je krátky čas.

Čo vám vtedy pomohlo? Pokiaľ sa nemýlim mali ste aj určité problémy s drogami. Čo vás teda nakoplo k tomu, aby ste zmenili svoj život k lepšiemu?

Pri takýchto situáciách je jediný človek na svete, ktorý vám môže pomôcť a to ste vy. Človek musí v prvom rade odpustiť sám sebe, začať sa mať rád a potom sa to začne okolo neho „tak diať“. Vždy som si uvedomoval, že čokoľvek robím, som zodpovedný za svoje činy. Aj vtedy som veľmi presne vedel, čo robím. To nebolo tak, že by som bol neriadená strela.

Vtedy som si skrátka hovoril, že to je to, čo chcem. Čo ma robí šťastným, až som si jedného dňa uvedomil, že som nešťastný. Najvyšší čas zmeniť niečo v svojom živote. Musím povedať, že nie je nič krajšie ako užívať si svet „načisto.“ A naozaj viem, čo hovorím!

Mali ste naozaj pestrý život. Ste ešte v kontakte so Sávom Popovičom? Neuvažovali ste naplno obnoviť Kopytovcov?

Tak niektoré veci sa nedajú vrátiť. Jedna z vecí, ktoré sa nedajú vrátiť je podľa mňa práve obdobie Kopytovcov. Tí boli na správnom mieste v správny čas a správne zafungovali. Užili sme si to naozaj maximálne. Teraz sme niekde inde. Každý z nás sa posunul.

Kávu si však spolu dáte?

Ale áno. Stretávame sa. Máme sa radi, radi spomíname na spoločné zážitky. Radi vymýšľame nejaké nové veci. A uvidíme, čo nám čas prinesie. Nepovedali sme si striktne, že nie, ale sme si ani nepovedali, že áno. Sme otvorení. Uvidíme, čo prinesie život a ako sa vyvinie situácia. Vôbec nevylučujem, že raz spolu ešte niečo urobíme. Aj by som sa na to veľmi tešil.

Vy ste spomínali, že vašimi učiteľmi boli aj Julo Satinský a Milan Lasica, či Jaro Filip. Boli to naozaj legendy. Vedeli by ste ku každému povedať pár slov? Predsa len smrť Milana Lasicu bola pre mnohých šokom…

Milan Lasica odišiel nádherne, tak ako si zaslúžil. Aj mi tiekli slzy. Je to zvláštne, že tu už nie je… Keď má niekto osemnásť rokov ako sme mali my a zrazu sa stretne na jednom javisku s takými legendami ako boli spomínaní páni, tak to s mladým človekom zatrasie. Aj s nami to tak zatriaslo. Mali sme sa veľmi radi.

Dávali vám aj nejaké rady do života?

Julko Satinský strávil s nami veľmi veľa času. Mali sme množstvo rozhovorov a milovali sme jeho šňupací tabak. Naučil nás kam sa tabak sype na ruku. V kuse sme ho prosili, aby nám nasypal nejaký tabačik do fósala tabatie, tak volal to miesto na ruke.

A pán Lasica, on bol zase introvert. Keď sme mali prvú samostatnú premiéru v ich divadle, tak prišiel s takým sáčkom a povedal nám, že niečo pre nás má. Každému z nás daroval jeden nožík rybku pre šťastie. A to bolo všetko, čo nám k tomu povedal. No bolo cítiť, ako veľmi nás má rád. Pán Lasica na jednom predstavení povedal. „Julko, môžeme pokojne zomrieť, máme tu nástupcov.“

Jaro Filip bol tiež zaujímavým umelcom a tak trochu bohém…

S Jarkom Filipom mám tiež úžasne veľa zážitkov. Mal som ho veľmi rád. Robil som mu manažéra a keď som mal s ním prvú akciu a mal som ho ráno o ôsmej zobudiť, lebo ho čakal o pol deviatej taxík pred domom, ktorý ho mal odviesť do telky nahrávať hudbu. Dal som si tri budíky, aby som ho včas zobudil. Zavolal som mu a on, že dobré ráno, už som hore. Spokojný som mu zložil telefón a išiel si znova ľahnúť. O hodinu mi volala produkčná z televízie, že kde je ten pán Filip, že taxík stále čaká.

Volal som mu teda znova a znova zdvihol so slovami dobré ráno už som hore. Vtedy mi to došlo. Na to, aby sa ma čo najskôr „zbavil“ a mohol ďalej nerušene spinkať, tak ma musel čo najrýchlejšie odbiť. Preto dobré ráno už som hore povedal tak bodro, že som tomu uveril. Neskôr som ho budieval s tým, že chcem počuť ako sa umýva a naberá vodu do kanvice na kávu. A potom vždy, keď mi začal nadávať, vedel som, že je hore.

Manažoval som ho dva, tri roky. Väčšina zážitkov s ním je nepublikovateľná. Bolo to krásne obdobie. Zažili sme toho toľko krásneho. A aj sme sa pohádali a aj si ponadávali, no tikať som mu nevedel. Aj keď Jarko mi tikal.