Rozhovory z malého Ríma. Hosť: Peter Klenovský

Pán Peter Klenovský patrí medzi skúsených sociálnych pracovníkov. Vyštudoval sociálnu prácu so zameraním na špecifické pedagogické problémy. Prax ho postupne priviedla k práci so seniormi. Pokladá ju za najťažšiu, no najzaujímavejšiu. V Trnave pôsobil ako vedúci sociálneho odboru Mestského úradu v Trnave a ako riaditeľ Zariadenia pre seniorov na Vansovej ulici v Trnave. Dnes je riaditeľom Úradu komisára pre osoby so zdravotným postihnutím. 

Zariadenia pre seniorov mali v minulosti negatívnu nálepku akéhosi „odkladiska“. Čo vy vnímate ako ich  pozitíva? 

Mal som susedku, ktorá išla do zariadenia pre seniorov. Prišla s takou malou dušičkou: čo všetci povedia, že ma syn dal do zariadenia pre seniorov, čo povedia moje kamarátky, čo povedia susedy. A keď sme sa potom v tom zariadení stretli, jej reakcia bola taká, že sa nikdy nemala lepšie. A ďalšia vec, kamarátky, ktoré ma chodia navštíviť, aj ony chcú ísť do takéhoto zariadenia, hovorila. Nie vždy sa senior dostane do zariadenia, ktoré je preňho vhodné. Nie vždy sa to podarí na prvýkrát. A nie je hanba povedať: áno, toto mi momentálne nesedí, vyskúšam niečo iné. Ak sa do života chceli aktívne zapájať, tí ľudia mali radosť z toho, že sa tam necítili sami.

Zariadenie malo nastavené aktivity pre seniorov: či už to boli rôzne ručné práce, práca v záhradke. Neznamená to, že musia stále nasilu niečo robiť. Môžu aj oddychovať. V dnešnej dobe nie je hanba si priznať, áno, neviem sa o toho svojho seniora postarať a práve preto hľadám niečo, kde mu starostlivosť poskytnú, ale treba si vedieť správne vybrať. Nedávať vždy na prvý dojem, čo vidím na Facebooku, na Instagrame, ako sú tam krásne všetci usmiati. Treba si to zariadenie ísť pozrieť. A najlepšie je, aby si ho pozrel senior, ktorý o tom zariadení uvažuje.

Vy ste dlhší čas pracovali na poste riaditeľa Zariadenia pre seniorov na Vansovej ulici v Trnave. Keď ste odchádzali, mnohí ďakovali, že to zariadenie sa za vašej éry zmenilo. Čo sa vám podarilo zrealizovať? 

Prišiel som do zariadenia, ktoré fungovalo nejakým spôsobom, ktorý už možno nezodpovedal danej dobe. Do zariadenia neboli skoro tridsať rokov vo väčšej miere investované finančné prostriedky. Budova už potrebovala zrekonštruovať. A, samozrejme, bolo potrebné trošku zmeniť aj myslenie pracovníkov, ako sa o seniorov starať. Som rád, že za tých pár rokov, počas ktorých som tam bol, sa mnohé veci podarili. Ale hovorím, že to nie je zásluhou mňa ako bývalého riaditeľa, ak by som nemal ten personál, tak by som ťažko všetko robil sám. Naozaj som vnímal veľmi pozitívne, že to zariadenie pre seniorov bolo v tom čase vyhľadávané,  že bolo o seniorov postarané, či už išlo o starostlivosť, o stravu aj o ich okolité prostredie.

Trošku s nevôľou sa prijímalo to, že sme zariadenie pre seniorov ohradili. Seniori dovtedy nemali priestor, kde by sa mohli voľne pohybovať. Sú to ľudia, ktorí sú zraniteľní, ktorí majú aj nejaké pohybové obmedzenia. Priestor, ktorý sme pre nich vytvorili, bol vlastne ich. Vybudovali sme vtedy aj záhradu, kde boli vyvýšené záhony, ktoré seniori využívali. Očakávali sme, že ich budú využívať viac, bol taký väčší ohlas, keď sa to išlo budovať, ale zdravotné stavy tých ľudí sa často rýchlo menia. No stále si to našlo dosť priaznivcov, ktorí si tam radi išli odtrhnúť ovocie alebo zeleninu. 

Na čo dnes my, ľudia z ich okolia, zabúdame? Ako môžeme my prispieť k lepšiemu životu seniorov? 

Dnes sa názor starších a skúsených ťažko prijíma. Mladí sú zahltení informáciami z internetu. Tých informácií je strašne veľa. Nie vždy sú overené a pravdivé. Informácie a skúsenosti, ktoré podávajú seniori, sú na základe prežitého, nie načítaného. Pri úcte voči seniorom je potrebné pochopenie, počúvanie. Senior často ani nepotrebuje nejaké uznanie a sklonenie hlavy alebo sňatie klobúka z hlavy za to všetko, čo prežil. Je to často o tom, že seniori potrebujú najmä vypočuť a naozaj byť vypočutí, aby okolie o nich javilo záujem. Oni to berú tak, že to, čo v živote prežili, skúsili, posúvajú ďalej. Ich úsilie a trápenie tak nebolo vynaložené nadarmo, môžu tým pomôcť niekomu inému.  

Ak by ste si dnes mali vybrať jednu vec, na ktorú by sme ako ľudia žijúci v tejto spoločnosti nemali zabúdať, čo by to bolo? 

Nemali by sme zabudnúť na ľudskosť, na porozumenie, na empatiu. Sme často zameraní na seba a pozeráme sa veľmi do budúcnosti. Ale bez minulosti a bez tých skúseností, bez tých starých ľudí by sme žiadnu budúcnosť nemali, čiže byť vďační aj tým naším predchádzajúcim a zároveň niesť to posolstvo aj tým nadchádzajúcim. 

Celý rozhovor s pánom Petrom Klenovským je dostupný na youtube eReport TV. 

Zdroj: eReport Trnava