Prezidentka Zuzana Čaputová zneužila výročie SNP na politické hry, tvrdí znechutene Juraj Draxler

Oslavy 79. výročia SNP mali byť skutočnou oslavou vzbúrenia sa Slovákov proti fašistickému Nemecku. Mali, lenže neboli. A najväčšiu zásluhu na to majú, ako ináč, naši politici. Smutné však je, že najmä tí vládni, na čele s prezidentkou Zuzanou Čaputovou. Na tom sa zhoduje najmä opozícia, ale súhlasia s ňou aj mnohí bežní Slováci.

Výročia si zaslúžia rešpekt

Ohľadom „osláv“ výročia SNP sa toho už popísalo veľa, kritiky je však stále dosť a dosť. Smutné je, že takýto veľký štátny sviatok Slovenska sa niektorými politikmi takto zneužil. Tí, ktorí padli za našu slobodu pred koncom II. svetovej vojny si to určite nezaslúžili a nezaslúžia. Vie to i exminister školstva za Smer-SD Juraj Draxler, ktorý v statusoch na sociálnej sieti nielen skritizoval ako poňali tieto vážne oslavy niektorí naši vládni politici, ale zároveň aj pripomenul, nielen to, čo sa dialo v roku 1944, ale i v roku 1968, keď na naše územie vstúpili vojská Varšavskej zmluvy v snahe „ochrániť“ u nás rodiacu sa demokraciu. A zamyslenia sú to vskutku zaujímavé.

„Prezidentka Zuzana Čaputová si to zase neodpustila: výročie SNP zneužila na aktuálne politické hry. V prejave v predvečer výročia sa vyjadrila tak, akoby nebodaj účastníci Povstania bojovali za súčasný režim. To asi ťažko. A je naozaj nechutné to takto zneužívať. Výročia si zaslúžia rešpekt. A celkom iný, nezaujatý, veľkodušný, štátnický formát,“ skonštatoval Juraj Draxler v prvom zo svojich kritických statusov. Slovenské národné povstanie bezpochyby patrí podľa exministra školstva k najdôležitejším udalostiam našich dejín. Vyžadovalo si odvahu, plánovanie, profesionalitu a to všetko zúčastnení ukazovali. „Či už išlo o vojakov ako Golian, Viest a ďalší. Alebo guvernéra Národnej banky Imricha Karvaša, ktorý povstanie materiálne pripravil. Pracovníkov Slobodného vysielača,“ pripomína Draxler v ďalšom statuse niektoré mená, na ktoré by sa zabudnúť nemalo.

Pri SNP malo význam bojovať

Zabudnúť by sa podľa Draxlera nemalo ani na predstaviteľov komunistickej strany, ktorých úlohu neskorší režim síce zveličoval, ale na druhej strane boli dôležití napríklad v komunikácii s Moskvou, ktorá bola kľúčová pre dodávky zbraní aj ďalšiu podporu. „Stále sa síce objavujú plytké námietky, že sa bojovalo proti vlastnému štátu. Vojnový štát nepochybne tiež prispel k rozvoju domácich intelektuálnych, kultúrnych, hospodárskych kapacít. Jeho predstavitelia sa pohybovali v politických dilemách, ktoré je nutné si uvedomovať. Mimochodom, v kontexte dneška stojí za to pripomenúť si kontrast oboch významných udalostí, ktoré si pripomíname v auguste. Pri SNP malo význam bojovať. Straty síce boli krvavé, ale bol to boj, ktorý sa dal vyhrať a Slovensko a Československo sa ním aj nakoniec zaradilo na stranu víťazov veľkej vojny,“ konštatuje exminister školstva.

Pri okupácii v roku 1968 to bolo podľa Draxlera naopak. „Odpor by dopadol podobne ako v Maďarsku v roku 1956. Bol by veľmi krvavo potlačený. Našťastie doň obyvateľstvo nikto propagandisticky nehuckal. Aj Západ dal najavo, že odporovať inváznym armádam by bolo zbytočné. Niekde, samozrejme, vojenské posádky aspoň symbolicky vzdorovali a odmietli okamžité odovzdanie zbraní Sovietom. Ľudia si tiež masovo bránili inštitúcie, napríklad budovu rozhlasu na pražských Vinohradoch. Takýto odpor mal význam, ukazoval svetu, že nás nie je možné len tak pokoriť. Nádherne symbolicky to zobrazila svetoznáma fotka Ladislava Bielika zo Šafárikovho námestia v Bratislave,“ uvádza ďalej Draxler, podľa ktorého naše obyvateľstvo reagovalo dôstojne. Prejavilo sústredený nevojenský odpor a ten bol úplne kľúčový pre to, že Sovieti si nakoniec nedovolili inštalovať úplne bábkovú vládu a museli sa dohodnúť s československým vedením.

Tieto udalosti si treba pripomínať

„Časť ľudí síce musela odísť, do pomerne pohodlného politického ústrania, na čele s Dubčekom, ale namiesto úplných bábok sa Sovieti museli dohodnúť s inteligentnými ľuďmi ako bol Husák či Štrougal, ktorí boli patrioti a ochotní urobiť všetko pre to, aby režim síce Sovietom vyhovoval, ale zároveň bol na prospech dlhodobého rozvoja našich zemí. A to rozhodne bol. Áno, ľudia škrípali zubami, keď sa do mocenských pozícií v podnikoch či na okresných úrovniach dostávali tupí prospechári a propagandisti. Áno, režim často kreatívnym a šikovným ľuďom načas, alebo aj na celú dobu trvania zničil kariéru. Ale zároveň išlo o obdobie ďalšieho napredovania domácej kultúry (filmy, knižná kultúra, umenia) ako aj rozvoja domácej vedy a techniky, technických a umeleckých zručností, z čoho všetkého čerpáme dodnes,“ vysvetľuje Draxler.

V oboch kľúčových rokoch, 1944 aj 1968 v sebe podľa Draxlera Slováci spolu s Čechmi vedeli nájsť ten správny kompas, dobre sa rozhodli vo veľmi neľahkých situáciách. „Aj preto si tieto udalosti treba pripomínať, rozoberať ich a učiť sa z nich, od základnej školy až po dôstojné aktivity pre širokú verejnosť v dňoch samotných výročí,“ skonštatoval na samý záver exminister školstva.

Zdroj: FB Juraj Draxler