Odídenci z PS potvrdili, že ide viac o nebezpečnú sektu ako o politické hnutie

„Mám pocit, že PS prerástlo do sekty, kde niečo predseda povie a všetci to potom len papagájujú. Aj keď strana súčasnej koalície chce spraviť niečo dobré, budú to kritizovať. Robia to, len aby mediálne zaujali,“ šokoval jeden z odídencov.

Portál Postoj priniesol svedectvá ďalších bývalých členov Progresívneho Slovenska, ktorí sa rozhodli o svojich skúsenostiach hovoriť verejne. Portál už v minulosti urobil niekoľko rozhovorov s exprogresívcami, pričom už vtedy bolo jasné, že fungovanie hnutia klanu Šimečkovcov je dokonalým príkladom výroku, ktorý hovorí, že tí, čo najviac básnia o demokracii, majú od nej najďalej. V hnutí nie je tolerovaná kritika, panuje tam elitárstvo, rodinkárstvo, neodbornosť, toxická atmosféra a agresivita. Všetko nasvedčuje tomu, že v prípade PS ide oveľa viac o nebezpečnú sektu pre vyvolených ako o politické hnutie.

Sekta

V Postoji sa koncom minulého roka rozprávali s konzultantkou v nadnárodnej korporácii a bývalou členkou Progresívneho Slovenska Pavlínou Valovičovou. Hovorila o tom, že tam zažila veľmi napätú a toxickú atmosféru spôsobenú neslobodnou internou komunikáciou. „Stačilo, že ste mali trošičku iný pohľad na vec, a už sa na vás pozerali ako na extrémneho oponenta,“ opísala. Podľa vlastných slov sa tam cítila ako v sekte.

Neskôr priniesli aj rozhovor s bratislavským komunálnym poslancom Dávidom Staruchom, ktorý je rovnako bývalým členom PS. Kritizoval, že v strane prevláda ideológia nad pragmatizmom a že tam existovala určitá bariéra medzi vedením strany a radovými členmi. Nemohli sa vyjadrovať k programu a ani nevedeli, kto ho vlastne pripravoval ani kto rozhodoval o tom, kto bude kandidovať a aké miesto na kandidátke dostane.

Progresívna ideológia prvoradá

Najnovšie portál urobil rozhovory s ďalšími, ktorí patrili medzi členov Progresívneho Slovenska, no stranu buď sami opustili, alebo z nej boli vylúčení. Šiesti z nich sa rozhodli o svoje skúsenosti podeliť verejne. Ide samozrejme skôr o liberálne založených ľudí, no viacerí sa zhodli na tom, že Progresívne Slovensko pre nich v niektorých kultúrnych otázkach išlo ďaleko za hranu.

V Progresívnom Slovensku sa na komunikáciu medzi členmi používa softvér Workplace, kde prebieha skupinová komunikácia. Viacerí respondenti však mali na tejto komunikačnej platforme negatívne skúsenosti. Podľa nich tam niet skutočne slobodnej diskusie, panuje tam toxická atmosféra a po vyjadrení iného názoru na nejakú tému sa voči oponentovi spustí spŕška negatívnych, až agresívnych reakcií. Opisujú v hnutí tribalistickú mentalitu bez potrebnej kritickej diskusie.

Viacerým bývalým členom na hnutí prekážalo, že namiesto akcentu na odbornosť a sústredenie sa na riešenie konkrétnych problémov strana kladie dôraz skôr na ideológiu a vonkajší dojem. Hnutie podľa nich prehliada témy, ktoré trápia bežných ľudí, a na mnohé konkrétne problémy ani žiadne riešenia nemá.

Nižšie sú uvedené svedectvá samotných bývalých členov.

Agresívni ľudia bez riešení

Jana Poláčiková pracuje ako vysokoškolská pedagogička na Vysokej škole ekonómie a manažmentu v Bratislave. Patrila medzi zakladajúcich členov Progresívneho Slovenska.

Poláčiková nepopiera svoje liberálne presvedčenie, podporuje registrované partnerstvá, ale zároveň si uvedomuje, že občianske práva nemôžu byť obmedzované pozitívnou diskrimináciou. So znepokojením vníma prenikanie niektorých nových ideológií medzi mládež. „Budeme žať, čo sme v tejto generácii zasiali,“ hovorí.

Podľa Poláčikovej sa vnútrostranícka diskusia postupom času vyostrovala a dospelo to až do stavu, že bola vyslovene útočná. „Keď som napríklad povedala, že nevidím v našich podmienkach perspektívu na kvóty pre ženy, a napísala som, že v Albánsku sú ženy v parlamente aj bez kvót, spustil sa hejt a osobné útoky na sociálnych sieťach. Nechápala som to, veď sme tam všetci boli liberáli a verejne sme po sebe strieľali,“ pokračuje.

„Progresívne Slovensko je strana na afekt, nie efekt. Čokoľvek s nimi riešiť z odbornej stránky, tak to prekričia, ale nemajú riešenia,“ uzatvára.

Chýbajúce demokratické princípy

Do Progresívneho Slovenska vstúpil aj brezniansky právnik Michal Dolňan po tom, ako sa v marci 2019 s rodinou zúčastnil na výstupe na Sitno aj s vtedajšou prezidentskou kandidátkou Zuzanou Čaputovou.

Uviedol, že na internom fóre Workplace kritizoval niektoré kroky hnutia. Kritizoval aj narúšanie mítingov koltebovcov, čo ešte pred voľbami progresívci robili. „Mali riadne ohlásenú akciu a vy tam prídete s transparentmi inej strany? Nemusím s nimi súhlasiť, ale ak máme demokratické zriadenie, tak nejaká štábna kultúra by mala platiť. V tomto som starosvetský, politika by sa mala robiť vecne,“ myslí si Dolňan.

Pre takéto názory sa Dolňan stal pre niektoré členky tŕňom v oku. „Keď im niekto nezapadol do ich konceptu, zrazu prešli do útočného naratívu,“ hovorí.

Vyčítali mu podľa jeho slov aj to, že „sa pejoratívne vyjadroval o členovi predsedníctva“. Išlo o situáciu, keď Dolňan na Workplace napísal pod príspevok europoslanca Martina Hojsíka, že keby bol vedel, aký je populista, nikdy by mu nebol dal takú podporu, akú mu dal.

Stranícke fórum Workplace opisuje Dolňan ako toxické, kde hneď ako niekto vystúpi s iným názorom alebo kritikou, okamžite ho niekto začne upratovať, zosmiešňovať, prípadne je rovno zablokovaný. „Oni nie sú liberálna strana, keď nemajú demokratické princípy,“ tvrdí.

Elitárstvo a rodinkárstvo

Oľga Krištofíková pracuje ako učiteľka na technickej priemyslovke v Martine. O Progresívne Slovensko sa začala zaujímať, keď v roku 2019 v Turanoch, kde býva, mali mať volebný míting kotlebovci. Krištofíková hľadala komunitu ľudí s protifašistickým postojom a vedela, že práve PS proti mítingom tejto strany usporadúvalo protesty.

Krištofíkovej sa napríklad nepáčilo, že na popredné miesta kandidátky sa dostávali ľudia, ktorí boli v hnutí pár mesiacov, zatiaľ čo bežní členovia v regiónoch si sami museli platiť kampaň a boli odsunutí nabok. To sa zopakovalo pred eurovoľbami v roku 2024, keď sa do čela kandidátky dostali Ľudovít Ódor a Veronika Cifrová Ostrihoňová. Podľa Krištofíkovej sa najmä CIfrová Ostrihoňová dostala na kandidátku preto, že je influencerka a má známeho manžela, no žiaden reálny dôvod na jej kandidatúru nevidela.

„Na Workplace som po eurovoľbách napísala, že podľa mňa tam mali byť trochu iní kandidáti ako Ostrihoňová, a pýtala som sa, prečo tam bola práve ona. No z každého, kto oponoval, urobili hlupáka a takmer nepriateľa strany, bola to taká taktika. Vtedy som si povedala: dosť,“ hovorí.

Z hnutia odišla po eurovoľbách, pretože sa tam, ako hovorí, necítila dobre. V hnutí sú podľa nej odborníci so skúsenosťami potláčaní a vyzdvihujú sa iba ľudia bezvýhradne lojálni predsedníctvu, hoci aj bez odbornosti. „Mám pocit, že v tej strane panujú socialistické spôsoby. Uprednostňujú tam rodinu, kamarátov, nepripúšťa sa tam žiadna kritika, nie je tam kritická diskusia. Pripomínalo mi to staré časy,“ uzatvára.

Všetko pre medializáciu

Zakladajúcim členom Progresívneho Slovenska bol aj Filip Vavrinčík, právnik a v súčasnosti nezávislý poslanec Mestského zastupiteľstva v Novom Meste nad Váhom. V roku 2016 sa k nemu dostala informácia, že má vzniknúť nová politická strana odborníkov, čo ho zaujalo.

Okrem iných vecí mu prekážalo aj to, keď strana kritizovala návrhy iných strán nie podľa toho, či boli dobré z odbornej stránky, ale podľa toho, či ich navrhovala opozícia alebo koalícia.

„Mám pocit, že to prerástlo do sekty, kde niečo predseda povie a všetci to potom len papagájujú. Aj keď koaličná strana chce spraviť niečo dobré, budú to kritizovať, že sa zbytočne vyhadzujú peniaze. Robia to, len aby mediálne zaujali. Miesto toho, aby si kritiku nechali na odbornú úroveň, tak sa kritizuje čokoľvek, čo vláda povie. Na tom tá strana založená nebola, ona bola založená na profesionalite a riešeniach,“ hovorí.

Denník N – stranícky portál

Vladimír Kunst je vyštudovaný politológ pôvodom zo Spišskej Novej Vsi. Členom Progresívneho Slovenska sa stal hneď po ustanovujúcom sneme v januári 2018. Zaujala ho myšlienka modernizácie Slovenska a posunutia Slovenska do 21. storočia.

Kunst kritizoval napríklad vedenie strany, ako aj internú komunikáciu a personálny manažment. „Koloval vtip, že náš informačný kanál je Denník N. Odtiaľ sme sa dozvedali, čo strana robí. Vychádzalo to z nedôvery predsedníctva voči členskej základni. Tvrdia, že boli úniky informácií,“ hovorí.

Spomína si napríklad na situáciu, keď do strany vstúpil Ivan Korčok a členovia sa to dozvedeli hodinu pred tlačovkou, na ktorej ho predstavili.

Svoje skúsenosti mal aj s aktivistickou skupinou žien v strane. „Pomerne rázne reagujú na akékoľvek vybočenie, hoci len milimetrové, z línie, ktorú považujú za správnu. Ak ste v diskusii na Workplace naznačili, že by niečo mohlo byť aj inak, tá úderka tam prišla. Ľudia, ktorí boli v strane kratšie ako ja, ma poučovali, či viem, do akej strany som vstúpil,“ opisuje.

Vlastný názor nepovolený

Alexander Šipoš je vyštudovaný molekulárny biológ žijúci v Liptovskom Petre. Ako ťažko zdravotne postihnutý sa už nemohol venovať svojej pôvodnej profesii a v súčasnosti prevádzkuje chránenú dielňu.

Do sporu v hnutí sa Šipoš dostal napríklad v otázke izraelsko-palestínskeho konfliktu. Nepáčilo sa mu, že strana sa k tejto téme nijako nepostavila. „Časť je za Izrael, časť za Palestínu. Je tam tichá vojna, ale navonok nechcú ísť ani jedným smerom. Keď sa ich na to pýtali, dávali maximálne vyhýbavé odpovede,“ hovorí.

„Odsúdil som kroky Hamasu, ale ani sa mi nepáčilo, ako Izrael zakročil voči bežným obyvateľom Palestíny. Niektorí mi tam za to nadávali, že by som bol za vojny isto vešal Židov,“ spomína. „V niečom to šlo až do tribalizmu. Ísť s líniou strany a nemať vlastný názor.“

Pre Šipoša bolo sklamaním aj to, ako sa strana správala k svojim členom v regióne. Podľa jeho slov sa tí, ktorí sedia v parlamente, od ostatných členov oddelili ako elitný klub.

Zdroj: Postoj