NÁZOR ANALYTIKA Ján Baránek: Nikdy, podotýkam – nikdy(!) tu nebolo to, čo je teraz!

„A núti všetkých, malých aj veľkých, bohatých aj chudobných, slobodných aj
otrokov, aby si dali urobiť na pravú ruku alebo na čelo znamenie.
A nikto nemohol zohnať prácu alebo niečo predať, ak nemal toto znamenie…“
Zjavenie Jána, 13, 16-17

Úvod

Prežil som s týmto štátu od začiatku všetko. Od r. 1993. Nehovorím, že pred tým nie. Od r. 1993 som bol snáď pri všetko, čo sa tu stalo. Myslel som si, že ma nič neprekvapí. Ale, nikdy nehovor nikdy. Toto, čo sa deje teraz nemá totiž v novodobej histórii Slovenska obdobu. Únos prezidentovho syna bol pokusom vtedajšej moci vysporiadať sa s nepohodlným prezidentom. Mali sme tu aj nechcený „odchod“ neposlušného poslanca HZDS Gauliedera parlamentu, ktorý vtedy zbytočne hovoril, že žiadny list predsedovi NR SR, v ktorom by sa vzdal mandátu, neposlal. Mali sme tu všeličo. Ale nikdy, podotýkam – nikdy(!) tu nebolo to, čo je teraz. Všetky vlády doteraz, ľudovo povedané „kradli“. Korupcia nebola vynález SMER-u. Len akosi, dnes selektívne, sa vyšetrujú len kauzy SMERu. Nebol som nikdy voličom tejto strany, ale politická antipatia nemôže spôsobiť, že budem mať pred očami červené súkno a vidieť iba to, čo mi vyhovuje. Nie. Bola tu aj korupcia Mečiarových a Dzurindových vlád. Mamutia. Možno je už premlčaná, neviem. Ale spravodlivosť nesmie byť selektívna.

Dnes som svedkom toho, ako sa tento štát reálne rozpadáva. On nezaniká. Transformuje sa. Z akej takej demokracie na niečo, čo ani neviem pomenovať. Prvé sa mi na jazyk tisne slovo fašizmus. Ale to nie je presné pomenovanie. Je to nejaký mix meritokracie, autokracie, kleptokracie, patokracie a ignorantstva. Totiž – to, čo sa udialo v posledných dňoch nemá v novodobej histórii Slovenska precedens.

Ústavný súd pozastavil vyhlášku úradu verejného zdravotníctva o režime na hraniciach s tým, že Slovensko by sa malo vrátiť k pravidlám z cestovateľského semafora, ktorý určuje pravidlá pri návrate na Slovensko podľa rizikovosti jednotlivých krajín. Na prvý pohľad jasná a jednoznačná informácia. Ale ako je zvykom, diabol sa ukrýva v detailoch. Vláda SR sa rozhodla obísť toto rozhodnutie ÚS. Tak sa aj vyjadrila. Obísť. Dokonca, z ich odôvodnenia bolo cítiť pri tomto konaní až nadradenú povýšenosť, ako de facto vybabrali s ústavným súdom. Lebo – ÚS vraj rozhodol o neprípustnosti diskriminácie tých občanov SR, ktorí mali iba prvú dávku očkovania. A preľstili ho. Prijali prísnejšiu vyhlášku, v ktorej teda obmedzili a posielajú do karantény aj týchto občanov, iba s prvou dávkou očkovania. Zrejme si myslia, že ako pekne s tým ÚS vybabrali. Aj s nami. Ale ako každý zločin, aj tento má vadu. Keby totiž Ústavný súd SR rozhodoval iba o týchto občanoch, nepovedal by zároveň, že Slovensko sa má vrátiť k pravidlám z cestovateľského semafora, ktorý určuje pravidlá pri návrate na Slovensko podľa rizikovosti jednotlivých krajín. Ešte raz – pokiaľ by ÚS rozhodoval iba o diskriminácii občanov iba s jedným očkovaním, nevrátil by situáciu do cestovateľského semaforu. Nechal by to tak a nanajvýš by konštatoval, že vyhlášku treba upraviť v tom duchu, ako to teraz urobila vláda. To však ÚS neurobil!!! Z čoho jasne vyplýva, že vláda koná svojvoľne, protiprávne a flagrantne ignoruje rozhodnutie ÚS. Z čoho ale ďalej vyplýva viacero vecí. Napr., ako si vymôcť právo v tejto krajine, keď vláda ignoruje a nerešpektuje rozhodnutie ÚS? Toto je dnes absolútne bazálna a kardinálna otázka. Dokonca, jej odpoveď dáva zrejme aj právo na aktiváciu Článku 32 Ústavy SR: „Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené.“ Konkrétne, „…ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené.“ Totiž – ako sa dá vymôcť zákonnosť, keď tí, ktorí ju majú realizovať a napĺňať, odmietajú rešpektovať rozhodnutie konečnej inštitúcie v tejto krajine, ktorá jediná môže rozhodovať o tom, čo je a nie je v súlade so zákonom, v tomto prípade Ústavou SR? Nejdem teraz brojiť na ozbrojené povstanie. Ale aká je v takejto situácii možná obrana? Ako zachovať pokojnými prostriedkami právny štát keď vláda koná na jeho rozklade? Nekomentujem teraz absolútnu stratu zmyslu pre realitu u premiéra tejto krajiny, ktorý
evidentne nevládne. Tu totálne a neospravedlniteľne zlyhala aj prezidentka SR, ktorá sa na demontáž právneho a demokratického štátu nečinne prizerá.

V prvom rade ale, samozrejme, musíme zodpovedať otázku, či to, čo sa dnes deje, je naozaj odstraňovanie demokratického poriadku. No, znásilňovanie a flagrantné nerešpektovanie rozhodnutia ÚS v otázke ľudských práv, ani inak neviem nazvať. Potom sa však dostávame do situácie, kedy je odpor v akejkoľvek primeranej forme opodstatnený a dovolený. Dostali sme sa ku kritickému bodu – tým je presvedčenie, neochvejné, že toto sa naozaj deje a že je našou povinnosťou konať. Potom sa však dostávame ďalej. Otázkou ako a kedy? Súc presvedčení o povinnosti brániť slobodu a demokraciu tak musíme robiť. Nie je ospravedlnením, ani výhovorkou, že sa tak možno deje aj inde. To „inde“ nepoznáme detailne a nevieme ako sa deje. Či v súlade, alebo v rozpore so zákonmi, ktoré „inde“ platia. Samozrejme, cesta nevedie okamžite
k fyzickému odporu, to je najkrajnejšia možnosť. Najoptimálnejšou je generálny štrajk, blokáda komunikácií, informačných systémov a podobne. Mám však obavu, že spoločnosť je natoľko rozdelená, apatická, ale jej časť aj stotožnená s konaním vlády, že vyššie napísané je iba fatamorgánou.