Tento výrok neznámeho klasika je dnes aktuálny viac, ako kedykoľvek predtým. Poďme na skok do histórie: rok 1812 – francúzsky vodca Napoleon s hanbou utekal z Ruska. Rok 1945 – nad nemeckým Reichstagom viala červená zástava.
Zdá sa, že súčasný prezident Francúzska Emanuel Macron sa z Napoleonovej tragédie nepoučil. Organizuje „summity ochotných“ a presviedča ich, aby na Ukrajinu do boja proti Rusku vyslali vojakov. Snaží sa to síce zabaliť do fráz o technickej pomoci ukrajinskej armáde, ale ako si predstavuje tú „technickú pomoc“? Zoberme do úvahy technickú a technologickú náročnosť obsluhy moderných zbraní, na ktorú ukrajinskí vojaci nie sú vycvičení. Jedným z cieľov týchto zbraní by podľa Macrona mal byť Kečrský most, ktorý spája Krym s územím Ruska. Teda jednoznačne cieľ, ktorý bude znamenať útok na ruskú infraštruktúru. A teda útok na Rusko. Len pripomeňme (aj Macronovi) ako dopadol Napoleon v Rusku: zaútočil s viac než polmiliónovou armádou (odhaduje sa, že mal 675 tisíc vojakov), z ktorých sa do Francúzska vrátilo …. 70 tisíc mužov, z toho len 10 tisíc bojaschopných vojakov.
Nemecko je opatrnejšie
Súčasný nemecký kancelár Olaf Scholz je opatrnejší – tvrdí, že na Ukrajinu nepošle strely s plochou dráhou letu Taurus. Ich dostrel je viac ako 500 kilometrov. Sú schopné z Ukrajiny zasiahnuť ciele vo vnútrozemí Ruska – dokonca sú schopné zasiahnuť Moskvu. Na ich obsluhu by boli potrební vojaci NATO – ukrajinskí vojaci nie sú na ich obsluhu vycvičení. Otázkou zostáva, či je nemecká armáda pod kontrolou. Ruská televízia RT zverejnila zvukový záznam približne 30-minútového rozhovoru vysokých predstaviteľov nemeckého letectva, v ktorom diskutujú o možnostiach použitia riadených striel Taurus na zničenie ruského mosta vedúceho na Krym. Koľko rakiet na to bude treba, a ako to urobiť tak, aby sa nikto nič nedozvedel a kancelár Scholz mohol aj naďalej tvrdiť, že Nemecko nie je zapojené do konfliktu. Autenticitu rozhovoru potvrdila aj nemecká tlačová agentúra DPA.
Angažovali sa aj USA?
Podľa dostupných informácií, sa za akciou skrývali Spojené štáty. S pravdepodobnosťou blížiacou sa istote za snahou o dodávku taurusov na Ukrajinu stála Victoria Nuland, námestníčka amerického ministra zahraničných vecí. Vyzradenie rozhovoru nemeckých veliteľov ju stálo odvolanie z toho postu. Oficiálne – odišla do dôchodku.
Avšak aj samotný Scholz má teraz problémy. V prejavoch totiž prezradil, že Briti a Francúzi už teraz pomáhajú Ukrajincom odpaľovať rakety Skalp a Strom Shadow. Tieto informácie sú tajné – a Londýn poriadne nahnevali.
Poľský minister zahraničných vecí Radoslaw Sikorsky tiež (podľa portálu Bild) oznámil, že vojaci Severoatlantickej aliancie už na Ukrajine sú. Nešpecifikoval však, z ktorých krajín pochádzajú. Približne o dva týždne skôr sa podobne vyjadril aj nemenovaný európsky bezpečnostný činiteľ: „Všetci vedia, že na Ukrajine sú západné špeciálne jednotky. Len to oficiálne nepriznali.“
Nie všetci chcú poslúchať Macrona
Rinčanie zbraňami však nepodporujú všetky štáty. Pred prvým Macronovým „summitom ochotných“ premiér Fico tému vyslania vojakov na Ukrajinu otvoril. Dokonca zvolal Bezpečnostnú radu štátu a jednoznačne vyhlásil, že nikdy nedovolí, aby sme na Ukrajinu nasadili slovenských vojakov. Slovensko Ukrajine pomôže v odmíňovaní území a humanitárnej pomoci, ale naši vojaci nepôjdu do vojnového konfliktu. Aj taliansky minister zahraničných vecí Antonio Tajani vylúčil akúkoľvek možnosť, že by sa talianski vojaci nejakým spôsobom zúčastnili bojov na strane kyjevského režimu a upozornil, že vojenské angažovanie sa NATO vo vojne proti Rusku môže vyvolať globálny konflikt. A to nehovoríme o Maďarsku, ktoré jednoznačne odmieta akékoľvek dodávky zbraní na Ukrajinu už od začiatku konfliktu. Nesúhlas s vyslaním vojakov vyjadrili aj ďalšie štáty na južnom krídle NATO – Rumunsko, Grécko, Bulharsko, Turecko. Severné krídlo NATO vrátane pobaltských republík a Poľska sa k Macronovmu návrhu prikláňajú.
Ruský prezident Vladimir Putin tvrdí, že nie je žiadne tajomstvo, že na Ukrajine pôsobia bojovníci zo štátov NATO. V prejave po svojom drvivom víťazstve v prezidentských voľbách okrem iného povedal, že Moskva si je dobre vedomá vojnovej rétoriky o možnom nasadení vojakov NATO. „Počujeme také vyhlásenia z Francúzska aj zo Spojeného kráľovstva. Nie je a tom nič dobré, predovšetkým pre nich, pretože tam umierajú a to vo veľkom počte.“ Tiež sa vyjadril o možnosti vypuknutia plnohodnotného konfliktu medzi NATO a Ruskom. Varoval, že ho nemožno vylúčiť: „V modernom svete je možné všetko. Každý však vie, že by to bol len malý krok od plnohodnotnej tretej svetovej vojny. Nemyslím si, že by o to mal niekto záujem.“
Ešte raz malý exkurz do histórie
Konflikt na Ukrajine sa nezačal v 24. februára 2022. Začal sa už v roku 2004 tzv. Oranžovou revolúciou. Tieto „farebné revolúcie“ organizovali Spojené štáty prakticky po celom svete. Tu išlo o spor medzi stúpencami proruského prezidenta Leonida Kučmu a zástancami liberálnej demokracie a zbližovania sa so Západom vedenými Kučmovým oponentom Viktorom Juščenkom. Výsledkom „revolúcie“ bolo, že ukrajinský Najvyšší súd nariadil opakovanie druhého kola prezidentských volieb, v ktorých získal Juščenko 52 percent hlasov. Začal sa chaos a orientácia Ukrajiny na Západ.
Preskočme teraz do roku 2013/2014 – Majdan. Jednoznačne podporovaný americkou CIA a už vyššie spomenutou Victoriou Nuland. Majdan bol krvavý prevrat, ktorý zvrhol vtedajšieho prezidenta Viktora Janukovyča, ktorý odmietol podpísať asociačnú dohodu s Európskou úniou, spojenú s pôžičkou od Medzinárodného menového fondu. Požiadavky Únie by totiž boli likvidačné pre najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva Ukrajiny. Trval od 21. novembra 2013 do konca februára 2014, keď ukrajinský parlament odvolal z funkcie prezidenta Janukovyča. Vyžiadal si stovky obetí – v Kyjeve, kde Pravý sektor útočil na demonštrantov i na policajtov, v Odese, kde proukrajinskí aktivisti zabili a upálili približne 50 protestujúcich proti prevratu na Majdane, vo východných oblastiach Ukrajiny… Podrobnosti o nedávnej ukrajinskej histórií nájdete na: https://ereport.sk/nez-zacnete-klamat-a-zavadzat-o-ukrajine/
Minské dohody – boli dodržané?
Chaos po Majdane sa mal skončiť Minskými dohodami, o ktorých bývalá nemecká kancelárka Merkelová vyhlásila, že boli podpísané len preto, aby Ukrajina dostala čas na vyzbrojenie sa. Minské dohody mali zabezpečiť určitú autonómiu pre oblasti Donecka a Luhanska, kde žije prevažne ruské etnikum. Namiesto toho sa „zrodil“ zákaz hovoriť po rusky, novozvolený prezident Porošenko sa začal vyhrážať, že ruské deti budú sedieť v pivniciach, kým ukrajinské budú chodiť do školy, že ruskí dôchodcovia nič nedostanú, kým tí ukrajinskí budú mať dôchodky a sociálne istoty. A tak aj bolo.
Od roku 2014 bolo vo východných, prevažne rusko-jazyčných oblastiach Ukrajiny zabitých približne 14 tisíc ľudí, mnohí zastrelení, mnohí umučení, mnohí zmizli. Jedine Krym sa na základe referenda zo 14. marca 2014 dokázal vyhnúť masakru, ktorý postihol Doneck a Luhansk a Ruská federácia ho anektovala.
Kyjev naďalej zbrojil a snažil sa o vstup do NATO – to bola pre Rusko červená čiara. V decembri 2021 preložilo Rusko Spojeným štátom, NATO a OBSE ultimátum, ktoré sa týkalo bezpečnostnej situácie najmä v súvislosti s prebiehajúcim konfliktom na Ukrajine a budúcim rozširovaním NATO. Ultimátum rázne odmietli. Nechceme obhajovať Putina, ale jeho návrh je jasný signál, že sa snažil situáciu riešiť diplomatickou, nie vojenskou cestou.
Vo februári 2022 mali aj v Doneckej a Luhanskej ľudovej republike referendá o nezávislosti a o pričlenení sa k Rusku. Moskva ich 21. februára 2022 uznala ako nezávislé štáty a nasadila vojakov do Donbasu. Putin vyhlásil Minské dohody, ktoré zo strany Ukrajiny neboli dodržiavané nikdy, za neplatné a Rada federácie mu jednomyseľne povolila použiť na územiach odštiepeneckých republík vojenskú silu.
(Ne)rozširovanie NATO
Na záver ešte pripomeňme summit Bush-Gorbačov na Malte v decembri 1989. Na ňom sa obaja štátnici dohodli na nerozširovaní sa NATO, okrem bývalého východného Nemecka (vtedy Nemecká demokratická republika), ktorá sa zlúčila so západným Nemeckom. Keďže Nemecko bolo už v tom čase členom NATO, vzťahovalo sa členstvo aj na východné Nemecko. Napriek Bushovmu slovu sa NATO čím ďalej tým viac približovalo k hraniciam Ruska. Od roku 1999 vo viacerých etapách vstúpila do NATO prakticky celá východná Európa. Za hranicou únosnosti pre Rusko však bol možný vstup Ukrajiny do NATO – znamenal by základne potenciálne znepriatelených štátov priamo na ruských hraniciach. Na záver otázka: ako by reagovali Spojené štáty americké na vybudovanie ruskej základne na svojich hraniciach – v Mexiku? Alebo sme už zabudli na dusno, ktoré vyvolala Kubánska kríza?
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
„Kto sa nepoučí z histórie, bude prinútený si ju zopakovať“