Kristína Tormová: Sme vnímaní ako nepotrebná čvarga

„My sme sa vždy postavili za učiteľov, lekárov, sestričky, podporujeme zbierky, občianske združenia, múdre iniciatívy a naraz ostávame s holými zadkami. Zvláštny pocit,“ hovorí o koronakríze Kristína Tormová. V rozhovore spomína aj tému depresií, výchovu svojich detí a svoje druhé manželstvo.

Koronokríza postihla všetky umelecké profesie. Ty si aktuálne na materskej. Ako to zvládaš s deťmi a ako vnímaš celkovú situáciu s pandémiou?

Je mi smutno. Väčšina mojich priateľov je z umeleckej brandže a väčšina z nich prišla o prácu. Teraz nehovorím len o hercoch a hudobníkoch. Ja som sa vždy najviac kamarátila s tými ľuďmi v zákulisí, ktorých nevidíte v telelízií a nepočujete v rádiu. Ľuďmi, ktorý majú remeslo a aj vďaka nim herci môžu hrať. Technici, zvukári, kulisáci… Neviem si vôbec predstaviť, čo sa bude diať. Čo sa mňa týka, som na materskej, čiže ja som nemožnosťou pracovať v tejto brandži postihnutá dávno a dobrovoľne. V podstate som si uvedomila, že sa som takto o prácu v divadle prišla asi pred desiatimi rokmi. Ostala som úplne bez príjmu a čakala som doma, kým sa mi zase niekto ozve. Nikto sa neozýval a po počiatočnej úzkosti a strachu o budúcnosť, som začala maľovať na tričká a písať, aby som z mala z čoho platiť aspoň základné veci. Herecká práca je taká. Buď ťa zavolajú, alebo nie. A nakoľko mi absolútne nevyhovovalo toto čakanie, pocit, že nemám garanciu zárobku, časom som si z textilných výmyslov a písania urobila prácu. Nakoľko som herectvo neštudovala, nebolo to pre mňa až také náročné opustiť túto brandžu. Mala som však šťastie, že vtedy sa nám to nestalo všetkým naraz na celom Slovensku, tak ako teraz. Väčšina mojich priateľov je však veľmi šikovná, inteligentná a majú skvelé nápady, tak ja verím, že niečo vymyslia. V každom prípade je to, ako sa k umeniu pristupuje veľmi nefér. Nepredpokladám, že niekto z nás prežil karanténu bez hudby, knihy, filmov, seriálov…A naraz sú umelci vnímaní ako nepotrebná čvarga. To ma na tom mrzí najviac. My sme sa vždy postavili za učiteľov, lekárov, sestričky, podporujeme zbierky, občianske združenia, múdre iniciatívy a naraz ostávame s holými zadkami. Zvláštny pocit.

Venuješ sa aj podnikaniu. Vyrábaš originálne tričká. Postihla koronkríza aj tento tvoj biznis?

Môj biznis ešte nezačal tak, aby ho postihla koronakríza (smiech). My sme s manželom celú produkciu tričiek pred rokom a pól prebrali pod seba a sme si sami sebe šéfmi. Nakoľko to prináša neustále investície, nie je to pre našu rodinu ešte zárobkovým biznisom. Každý, kto podniká, vie, že kým sa začnú vracať investície, trvá to aj dva roky. Takže my len s pokorou dúfame, že čoskoro sa naša práca pre nás stane biznisom. A s láskou a nadšením, ktoré nás sprevádzajú. V každom prípade nekonečne ďakujeme našim zákazníkom za podporu v týchto časoch a aj za to, že naši dvaja šikovní vzácni zamestnanci neprišli o prácu. Veľmi si to vážime. 

Zostávaš pokojná, alebo si naopak stále v napätí, čo koronokríza prinesie?

Samozrejme, že som v napätí. Hlavne mi záleží na zdraví svojich ľúbivých, ktorí sú riziková skupina. Všeobecne cítim zvýšené napätie nie len vo mne, ale aj v ľuďoch naokolo. Neistota nie je príjemná, to je jasné. Myslím, že nám to všetkým bublá pod pokrievkov a toľko hejtu a pasívnej agresivity, čo pozorujem, som ešte nezažila. Verím, že si všetci uvedomia, že zdravie je najpodstatnejšie. A že tu nejde len o mňa, ale predovšetkým o ostatných.. Verím, že tá spolupatričnosť z prvej vlny, kedy sme si pomáhali, šili rúška a povzbudzovali lekárov, sa ešte v istom momente vráti. Ak nie, tak sme pekne v keli. A nezabije nás korona, ale my sami navzájom.

Si po druhýkrát šťastne vydatá. Máš tri krásne deti. Čo ťa v živote naučili predchádzajúce vzťahy?

Prvýkrát som nebola až tak šťastne vydatá, nakoľko som sa hneď rozviedla. (smiech) Čo ma naučili? Mať rada samú seba, vážiť si samú seba, nenechať si ubližovať a pochopiť, že obyčajnosť je to, čo je potrebné. Naučili ma, že to nemusí vyjsť na prvý a ani druhýkrát a že niekedy sa cítiš najlepšie až tam, kde to vôbec nečakáš a že odísť z nefunkčného vzťahu je múdre.

Čím si ťa získal tvoj súčasný manžel?

Férovosťou a prirodzeným spolubytím.

Jedno manželstvo už za sebou máš s umelcom Kamilom Mikulčíkom. Je podľa teba lepší vzťah s umelcom, alebo s človekom, ktorý má úplne inú sféru pôsobenia?

Nemyslím si, že kvalita vzťahu závisí od toho, či je niekto umelec alebo traktorista.

Ako sa snažíš viesť a vychovávať svoje deti? Aký štýl výchovy ti je blízky?

Svoje deti vychovávam s láskou. Vediem ich k dialógu, zvedavosti a humoru. Lebo to sú veci, ktoré považujem za veľmi dôležité. Sú to moji parťáci, ktorým pomáham určiť hranice. Učíme sa za pochodu, nikdy som nečítala o výchove žiadnu literatúru. Nie som naštudovaná mama, verím svojej intuícií, takže ani veľmi neviem, aké sú štýly výchovy. Učím sa z vlastných chýb, svojich zážitkov a snažím sa k svojim deťom pristupovať tak, ako by som chcela, aby ľudia pristupovali ku mne. A keď nevládzem, občas aj zakričím, no viem sa ospravedlniť a predovšetkým nehádžem na svoje deti vinu za moje pocity a stavy. Nikdy im nepoviem: “hanbím sa za teba”, či “som z teba sklamaná”, lebo to sú veci, ktoré si potom nesieš celý život.

V minulosti si otvorila aj tému depresií. Prečo je podľa teba dôležité rozprávať o duševnom zdraví?

O depresiách hovorím dodnes a mám už slušný zoznam ľudí, ktorým to pomohlo. Začali sa liečiť a aj sa vyliečili. O duševnom zdraví je dôležité hovoriť preto, lebo je to rovnako dôležité, ako fyzické zdravie. Pokiaľ normálne hovoríme o chrípke, jej príznakoch a aj o tom, že na ňu pomáha teplý čas s medom, oddych a posteľ, prečo by sme nemali normálne hovoriť o depresií. Je to takisto choroba, ktorá sa dá liečiť. A začala som o nej verejne hovoriť preto, lebo mi príde fér povedať ľuďom, že nemusia trpieť, že im môže byť lepšie a že sa za depresiu nemusia hanbiť a že za ňu nemôžu. Médiá a nevzdelaní ľudia túto tému šialene stigmatizujú a ja len dúfam, že raz prestanú…Môžu tým zachrániť veľa ľudských životov a životných príbehov.

Naša psychika je krehká, rovnako aj duša umelcov. Ako sa ti darí zachovať si v tomto svete príčetný a zdravý pohľad na život?

Používať humor a obklopovať sa ľuďmi, s ktorými mi je dobre. A verím, že im je dobre so mnou.

foto: Jana Gombošová