Čo trápi herečku Evu Pavlíkovú? Zostať je ťažšie, ako odísť

Herectvo je mentálne aj fyzicky ťažká profesia. Čo je na nej najkrajšie?

Herectvo vôbec nie je ľahká profesia, hoci sa mnohým nezdá ťažké. Aby vyzeralo niečo ľahko, je dosť ťažké. Skrýva sa za tým množstvo driny, skúšok, memorovania, premýšľania, naštudovania si okolností, znalosť techník, vládnutie telom, hlasom a pohybom. Pre mňa je veľmi dôležité herecké myslenie. Premýšľanie o situáciách, vzťahoch a zvolených prostriedkoch. Vytvorenie hereckej postavy je niekoľkotýždňový proces,v ktorom sa postupne formou skúšok, rozhovorov s režisérom a domácej prípravy postupne buduje daná postava. Osobne nemám rada začiatky, vtedy sa cítim ako nepopísaný papier. Keď viem, že nič neviem. Veľakrát sa sama na seba hnevám. Najmä, keď mi niečo nejde. Mám rada až finále pred premiérou. Keď už viem, čo a ako budem hrať v kostýme na scéne, s hudbou a so svetlami. A najmä keď príde prvý divák. Na tomto povolaní ma asi najviac baví vedomie, že môžem divákom odovzdať emóciu, primäť ho k zamysleniu, vyvolať v ňom radosť, smútok, smiech, plač. Chcem divákovi odovzdať dôležité posolstvo. Súčasne musím mať pocit, že sa mu do divadla oplatilo prísť, že jeho investované peniaze neboli márne. Ak navyše dostane chuť prísť opäť, na iné predstavenie, a stane sa z neho náš fanúšik, tak to super. To všetko ma na divadle nesmierne baví a teší.

Mali ste za tie roky aj profesnú krízu?

Profesná kríza je taký zvláštny stav… Prichádza možno so stratou zmyslu práce, z pocitu nevyťaženosti a možno aj z pocitu nedocenenia.. V našej profesii sa striedajú obdobia, keď hráte veľa a možno máte pocit, že už toho máte dosť, a obdobia, kedy sa nič nedeje a máte z toho zlý pocit. Pýtate sa sám seba: Čo to je? To už bude takto navždy? Našťastie mám celkom dobrú povahu v tom, že keď sa nič nedialo, nikdy som nepodľahla sebaľútosti ani smútku. To ma naučil život. Viem, že po búrke vždy vyjde slnko a veci sa rozhýbu. Prax mi potvrdila, že som sa nemýlila. Veľmi dôležité je pre mňa vedieť, že viem a že každý, kto mi ponúkne prácu, bude spokojný. Som veľký pracant a vždy sa snažím o dobrý výsledok. Takže o nejakej tvorivej kríze u mňa nemôže byť ani reč. Priznávam, že dva týždne pred premiérou zvyknem mávať pocit, že sa mi nedarí. Kamarátky sa mi vždy smejú, lebo nakoniec všetko dobre dopadne. Tie pochybnosti o sebe samej ma potom doženú k uspokojivému výkonu. ( Smiech).