Prvým krokom k vzniku Európskej únie bol prejav Roberta Schumana v máji 1950, v ktorom navrhol vytvoriť Európske spoločenstvo uhlia a ocele, ktorého členovia by spoločne riadili produkciu týchto komodít. ESUO založilo šesť členov. Jeho účelom bolo vyrovnať sa s následkami druhej svetovej vojny a najmä vytvoriť ekonomickú spoluprácu medzi štátmi. Slovami deklarácie: „vojna medzi štátmi bude nielen čisto nemysliteľnou, ale aj hmotne nemožnou“.
Nasledujúcich 40 rokov sa spolupráca rozširovala o obchodné vzťahy aj o počet krajín, ktoré sa na spolupráci podieľali.
Heslom 90. rokov sa stala „Európa bez hraníc“. V holandskom Maastrichte podpísali Zmluva o Európskej únii. Ustanovili sa v nej jasné pravidlá budúcej spoločnej meny, zahraničnej a bezpečnostnej politiky a užšej spolupráce v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí. Zmluva vstúpila do platnosti 1. novembra 1993. Zaručovala tzv. štyri slobody: voľný pohyb osôb, tovaru, služieb a peňazí, ktoré Únia postupne aplikovala; od roku 1995 bezhraničné cestovanie v siedmych štátoch, 1. január 1999 vznik eura. Voľný bezcolný pohyb niektorých tovarov bol možný už skôr.
Po roku 2000 sa začalo rozširovanie Európskej únie o štáty strednej a východnej Európy. V roku 2004 vstúpilo do Únie aj Slovensko. (zdroj: oficiálna web-stránka EÚ)
Slovensko vstúpilo do Európskej únie rovnoprávnych štátov
Súčasný vývoj v Európskej únii sa však rovnoprávnosť štátov začína rúcať. 22.11.2023 poslanci Európskeho parlamentu (EP) predložili návrhy na revíziu základnej legislatívy Európskej únie. Parlament presadzuje reformy, ktoré podľa poslancov zvýšia schopnosť Únie konať a vraj posilnia vplyv občanov.
Medzi hlavné návrhy patrí zavedenie dvojkomorového systému a menej patových situácií v Rade EÚ prostredníctvom väčšieho počtu rozhodnutí hlasovaním kvalifikovanou väčšinou a prostredníctvom riadneho legislatívneho postupu. Europoslanci žiadajú plné právo Európskeho parlamentu iniciovať nové právne predpisy a právo spolurozhodovať o dlhodobom rozpočte EÚ.
Podľa poslancov treba obmedziť počet eurokomisárov na 15, a to na princípe rotácie medzi členskými štátmi. Podľa poslancov EP si predseda eurokomisie vyberie svoj tím na základe politických preferencií so zreteľom na geografickú a demografickú rovnováhu medzi krajinami. Požadujú zaviesť mechanizmus, ktorý umožní vysloviť nedôveru jednotlivým komisárom.
Poslanci požadujú viac právomocí pre EÚ v otázkach životného prostredia a spoločné právomoci Únie v niektorých oblastiach, ktoré v súčasnosti patria do výlučnej právomoci členských štátov: verejné zdravie (cezhraničné ohrozenia zdravia, sexuálne a reprodukčné zdravie a práva), civilná ochrana, priemysel a vzdelávanie.
Očakáva sa, že španielske predsedníctvo v Rade EÚ predloží tieto návrhy na decembrovom summite hláv štátov a vlád Únie. (zdroj TASR)
Čo to pre nás znamená?
A teraz si preložme do zrozumiteľnej reči, čo požiadavka europarlamentu znamená. Europarlament pre seba požaduje právo absolútnej kontroly nad Radou Európskej únie, právo predkladať a schvaľovať zákony, ktoré budú platné pre všetky štáty únie a najmä: žiadajú obmedziť a v budúcnosti aj zrušiť právo veta jednotlivých štátov. Ide do snahu vytvoriť z Únie akúsi federalistickú ríšu a superštát pod vedením nevolených bruselských byrokratov. Je nutné poznamenať, ako to v praxi funguje. Europoslanci hlasujú podľa príslušnosti k frakcií (akási stranícka príslušnosť v parlamente), zatiaľ čo ministri v Rade EÚ hlasujú podľa národných záujmov.
Zdá sa, že táto myšlienka sa niektorým zakladajúcim členom veľmi pozdáva. Napríklad Nemecko chce zrušiť právo veta pokiaľ ide o európske sankcie a dane. Najväčšia krajina bloku chce zrušiť zásadu jednomyseľnosti aj pokiaľ ide o zahraničnú politiku, podmieňuje tým aj prijímanie nových členov.
Vznik federácie alebo pokračovanie národných štátov?
Snahy o otváranie a revíziu európskych zmlúv môžu v aktuálnej situácii vyvolať ďalšie podkopávanie jednoty Európskej únie. Neprimerané tlaky na prehlbovanie federácie zo strany niektorých členov Únie nepochybne narazia na záujmy členských krajín. „Desať členských štátov varovalo pred unáhlenými zmenami v základných zmluvách Únie už v súvislosti s publikovanými závermi Konferencie o budúcnosti Európy,“ pripomenula europoslankyňa Monika Beňová. Nezhody spôsobuje predovšetkým pretrvávajúca snaha o obmedzovanie zásady jednomyseľnosti pri rozhodovaní v Rade (zdroj: euractiv).
Podobný názor má aj jej kolegyňa, poslankyňa Katarína Roth Nevedalová: „Blížia sa eurovoľby a tak si niektorí poslanci povedali, že skvelou témou by bolo navrhovať zmeny fungovania EÚ. Áno, aj zrušenie práva veta pre členské štáty, viac právomocí europarlamentu, to aby napríklad vyberal a schvaľoval predsedu eurokomisie a ďalšie veci. Takéto zmeny sa navrhujú v EÚ približne každých 10 rokov, nie vždy sú však úspešné. Europoslanci majú pocit, že by chceli o všetkom rozhodovať a premiéri zas „sedia na peniazoch,“ a preto majú posledné slovo, čo sa ešte povolí.“ (zdroj: https://www.facebook.com/smersd) Reakcie poslancov z opačného spektra sa nám nepodarilo nájsť. Zrejme nemajú záujem poukazovať na podobnéaktivity Európskeho parlamentu.
Lisabonská zmluva
Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sme mohli sledovať výrazné posilňovanie kompetencií ústredných európskych orgánov na úkor členských štátov. Tento stav umožnila práve Lisabonská zmluva, ktorá revidovala všetky zakladajúce zmluvy a vytvorila aj legislatívno-právne predpoklady na výrazné posilňovanie ingerencie spoločenstva v rozhodovacích procesoch a pozícií medzinárodného postavenia Európskej únie. V skratke by sme mohli povedať, že táto zmluva autoritatívne vyžaduje od členských štátov ich lojalitu k Európskej únii a k jej zahraničnej politike. A to nie je všetko. Niekoľko článkov Lisabonskej zmluvy posilňuje nadnárodný charakter samotnej európskej integrácie. Čo to znamená? Nadnárodný princíp predpokladá, že národné štáty vrátane Slovenska postupne odovzdajú svoju suverenitu v prospech európskych inštitúcií. Týmto by sa však samotný integračný proces neskončil. V novodobej histórii európskej integrácie proti sebe stáli politici presadzujúci spoluprácu suverénnych národných štátov a eurofederalisti, ktorí sú za vytvorenie akýchsi „Spojených štátov európskych“.
Prípadným vznikom tohto umelo vytvoreného európskeho „štátneho celku“ by Slovensko stratilo aj posledné zvyšky svojej suverenity. Európska vláda a parlament by svojimi právomocami podľa eurofederalistov priamo ovplyvňovali politické, spoločenské a kultúrne smerovanie ktoréhokoľvek európskeho štátu. Národné vlády by stratili svoje opodstatnenie a stali by sa len obyčajnými a bezvýznamnými sprostredkovateľmi a vykonávateľmi spoločnej európskej politiky.
Pomôže nám V4?
V prípade Slovenska by sa mohlo stať, že spoločný európsky parlament konštituovaný na základe celoeurópskych parlamentných volieb, vyslovujúci dôveru európskej vláde vytvorenej na základe straníckeho kľúča, by mohol na základe svojej kompetencie spoločne s európskou vládou na Slovensko implementovať zákony a nariadenia napríklad v oblastiach migračnej politiky, registrovaných partnerstiev alebo daní. Okrem toho by sme stratili aj vlastnú zahraničnú politiku, ktorú by po novom vykonával európsky minister zahraničných vecí a všetky medzinárodné zmluvy by schvaľoval európsky parlament. (zdroj: https://snn.sk/news/) Slovenská republika – ako suverénny štát – by de facto úplne prestať existovať v podobe, v akej je dnes. Je pre nás preto veľmi dôležité – možno viac než kedykoľvek pred tým – zamerať sa na spoluprácu v regióne. Spolu s ostatnými krajinami V4 by mohol byť hlas Slovenska počuť určite oveľa výraznejšie a presadzovanie našich záujmov by bolo podstatne reálnejšie.
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
Európska únia – kam smeruje?