Už takmer rok sú naše životy ovplyvňované pandémiou. Spočiatku súdržní ľudia, odhodlaní spoločne jej čeliť a rozhodnutí všetko zvládnuť, sa dostávajú do bezvýchodiskových situácií, často až do existenčných problémov. Kde vziať silu na to, všetko ustáť? Ako sa cítiť dobre, dokonca sa usmievať a cítiť sa šťastným? Je nejaký zázračný recept na vyriešenie problémov? Mala nás pandémia niečo naučiť? Na toto všetko a aj iné sme sa spýtali mentorky osobného rozvoja Moniky Kupšo.
Z dôvodu korony prežívame ťažké časy. Kde nájsť každé ráno dôvod na úsmev?
Mnohí ľudia nenachádzali dôvod na radosť ani pred koronou, pretože svoj život vnímali ako samozrejmosť a sled povinností. O to väčšmi teraz intenzívne pociťujú deficit porozumenia a aktuálnu spoločenskú situáciu veľakrát berú ako satisfakciu, že za ich nezdarmi, stojí iba nespravodlivosť systému a pandemická situácia.
Ja sa ale chcem cítiť dobre, akurát neviem ako na to…
Chcieť sa cítiť dobre, je otázka rozhodnutia, trpezlivosti a pevnej vôle. Skôr, ako sa tak stane, je dôležité, aby sme si postupne vyčistili hlavu od myšlienkových zlozvykov a neužitočných konštruktov, ktoré nám neprospievajú, naopak, zaťažujú a ubližujú nielen nám, ale aj okoliu. Prvým krokom preto je, prestať sa aktívne zúčastňovať na kolektívnom hneve či už formou hejtovania, sťažovania sa, posudzovania, odsudzovania, odmietania či obviňovania druhých za nepriaznivý stav, v akom sa nachádzame. Nakoniec, všetci sme aktuálne na jednej lodi. Platí totiž, že čomu pripisujeme dôležitosť, to sa stáva našou každodennou realitou. Ak v sebe budeme naďalej živiť zlosť, stanú sa z nás nepríjemní jedinci, ktorí sa budú dennodenne stretávať iba s neporozumením, krivdami a pocitmi viny. Okolie a udalosti, ktoré nás obklopujú, sú presným odrazom toho, ako sa cítime, ako uvažujeme o sebe. Vzhľadom na to, že sa už mesiace nachádzame vo veľmi obmedzujúcom a zložitom procese, je pochopiteľné, že sa cítime nekomfortne, zúfalo, beznádejne, čo však v poriadku nie je, je skutočnosť, že osobné frustrácie neutralizujeme a dostávame do polohy ľahostajnosti, nevšímania a hromadenia agresivity. V takom nastavení sa ťažko hľadá dôvod na úsmev. Na druhej strane je to príležitosť, pozrieť sa realite do očí, a to sa väčšinou deje vtedy, keď prežívame zlomové situácie. Málokedy sa máme potrebu meniť, keď všetko funguje. Z tohoto uhla pohľadu považujem koronu za príležitosť pre nás, robiť veci inak a lepšie.
Môžem si teda vytvoriť svoju vlastnú bublinu v ktorej sa pokúsim toto celé prežiť? Byť tak trochu sebecká?
Človek je od prírody tvor spoločenský a kontaktný, samozrejme za predpokladu, že sa nerozhodne žiť osamelo v jaskyni. Určujú nás medziľudské väzby, prostredníctvom ktorých sa identifikujeme so svojími zámermi, potenciálom, myšlienkami a pocitmi. Ak by to tak nebolo, nemali by sme potrebu tvoriť, pracovať, zdieľať, komunikovať, organizovať, prosto dávať a dostávať spätnú väzbu. Z toho dôvodu by som nehovorila o bubline, ako ochrane pred svetom, kde môžem „prečkať” zlé časy, ale skôr o potrebe nastavenia si hraníc, teda o seba-uvedomení si, s čím nesúhlasím, čo mi už nevyhovuje, v čom sa necítim dobre a do čoho sa odmietam vsúvať, pretože ma to zraňuje a vyčerpáva. A to nie je ani v najmenšom egoistické, naopak, je to prejav hlbokej sebaúcty, ale aj rešpektu k okoliu.
Mám si naplánovať nejaký denný režim a toho sa strikne držať? Alebo naopak mám skôr improvizovať?
Aj v tých najprekérnejších životných situáciách máme možnosti a nástroje na to, aby sme všetko zvládli a ustáli. Jedným z nich je aj nastavenie si určitej pravidelnosti dňa, zaradenie krokov, ktorých sa budeme držať, o to väčšmi, ak nás pandemická situácia pripravila o prácu, alebo donútila ostať doma s deťmi a partnerom. Je veľmi účinné, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, napísať si v predvečer dňa vždy zoznam činností, ktoré budeme na druhý deň vykonávať, čomu sa budeme venovať – od prípravy raňajok, cez vybavenie pošty, telefonátov, učenie sa s deťmi, čítanie, prechádzku, hľadanie práce prostredníctvom sledovania pracovných ponúk, atď. Ide totiž o to, aby sme ostali za každých okolností bdelí, zamestnávali aktívne našu myseľ a nedovolili jej, aby nás ničila chmúrnymi myšlienkami. Treba si uvedomiť, že všetko je dočasné a premenné, I keď to vo chvíľach, keď nás tlačí problém, nedokážeme ešte vidieť. Na druhej strane, spomeňte si na nejakú udalosť z minulosti, možno ste niekedy dávno stratili prácu, rozviedli sa, zažívali mobing, určitý druh spoločenského tlaku. Pozrite sa na to s časovým odstupom a premietnite si, ako sa celá záležitosť vyvíjala a ako ju vidíte dnes v oveľa širšom kontexte. Nepriniesla vám aj povzbudzujúcu skúsenosť? Veľakrát od klientov počúvam – veru, bolo to strašné, ale keby sa to nestalo, nikdy by som sa nestretol s tým alebo tamtým človekom, nezačal by som podnikať, nikdy by som sa nedozvedel, že to a ono bolo dôvodom, pre ktorý sa mi nedarilo a nikdy by som sa nenaučil vážiť si sám seba. Sebadôvera nám umožní prežiť ťažké veci tým najúčelnejším spôsobom, preto nech nás povzbudzuje k tomu, aby sme aktuálne využili všetko, čo nám život ponúka, to dobré aj to, čo nazývame zlé.
Dá sa naučiť byť veselý aj keď vôbec nemám náladu?
Takmer všetko sa dá naučiť. Základom je, ako som už poznamenala, spustenie myšlienkového detoxu. Je to niečo podobné, ako keď chcete zasadiť rastlinu. Z neúrodnej pôdy vzíde iba burina, rovnako tak z chaosu a nevraživosti nikdy nepocítite radosť a spokojnosť. Je to dlhodobá, mravenčia práca, s ktorou je možné začať kedykoľvek, ale už neprestať a vytrvať. Je niekoľko podporných krokov, ktoré vám na ceste k dobrému pocitu zo seba pomôžu – prestať sa kritizovať, byť k sebe ohľaduplný, povzbudzovať sa a chváliť, nevyjadrovať sa na vlastnú adresu dehonestujúco, nepoužívať vulgarizmy, nevracať sa do minulosti, neobviňovať rodičov z našich nezdarov, zdravo a striedmo sa stravovať, hýbať sa a usmievať aj vtedy, keď sa nám práve nechce.
Ak sa budete úprimne vnímať, spozorujete, že ste si za tie roky navykli vytvárať vo svojej mysli negatívne myšlienky, ktoré vám bránia k zmene. Skúste si preto nájsť obraz toho, čím by ste ich chceli vždy, keď vás paralyzujú, nahradiť. Môže to byť západ slnka, šport, scéna z filmu, čokoľvek, čo máte radi. Tento obraz možno použiť ako štartér vždy, keď pocítite hnev, úzkosť, nervozitu. Keď v tom budete pokračovať, neužitočný návyk sa stratí. Chce to prax.
Mnohí ľudia však považujú tento spôsob za neúčinný a naivný. Prečo?
Iba preto, že nevedia či nechcú vytrvať. Som presvedčená, že najjednoduchšie veci sú tie najúčinnejšie. Je to také isté, ako keď niečo robíme po prvý raz. Spočiatku nám to nejde a už sa za to odsudzujeme. Pri troche cviku sa všeličo dá naučiť. Omyly a chyby sú naše míľniky. Majú svoju hodnotu, pretože sú našimi učiteľmi. Dôležité je netrestať sa za ne.
Ako teda začať?
Každé ráno, skôr ako vstanete z postele, poďakujte za to, čo už máte – jedlo, kávu, psa, ticho, deti…, ale najmä za seba. Naučte sa byť k sebe láskaví, pretože ste to iba a práve vy, kto rozhoduje o pocitoch a myšlienkach, ktoré v sebe chcete živiť. Aj keď sa nám spočiatku môže zdať, že je to boj s veternými mlynmi, keďže vety ako – všetko je zlé, nič nemá význam, krachujem, nenávidím, je mi hrozne, sú v mnohých z nás hlboko zakorenené, verte, že ich nízke vibrácie postupne odznejú, akonáhle ich začnete prekrývať a pravidelne nahrádzať pozitívnymi afirmáciami. Spôsobov, ktorými môžete uvoľniť a ozvláštniť každodennú rutinu je mnoho, ide najmä o to, aby vám pomohli vypestovať si nový návyk či už je to ranné počúvanie hudby, vedomé dýchanie pri otvorenom okne, chodenie viac pešo, obmedzenie pozerania televízie, alebo pekná veta, ktorú si môžeme napísať na papier a počas dňa si ju vedome opakovať.
Toto je ale dlhý proces. Existujú techniky ako si expresne rýchlo zvýšiť nízke vibrácie? Naštve ma šéf, vytočia ma deti…
„Expresne” rýchlo utíšiť myseľ možno prostredníctvom meditácie a nemám na mysli iba hlbinné vnáranie sa do seba s opakovaním ÓM. Naša spoločnosť totiž zaradila meditáciu do záhadnej oblasti, akoby to bolo niečo, čo sa dá dosiahnuť iba so značnou námahou, a pritom ide o jednu z najjednoduchších a najúčinnejších techník na dosiahnutie uvoľnenia. Meditovať možno kedykoľvek a kdekoľvek a je dobré, robiť to pravidelne.
Ak sa nachádzate v napätej sitiuácií, skúste sa minimálne päť až desaťkrát zhlboka nadýchnuť nosom a postupne prudko vydýchnuť ústami a zároveň si so zatvorenými očami opakovať – túto situáciu zvládam, všetko je v poriadku, Niektorí ľudia si myslia, že pri meditácií musí ich myseľ prestať myslieť. V skutočnosti nemôžeme zastaviť jej činnosť, iba ju výrazne spomaliť a nechať ňou myšlienky voľne plynúť. Poznám ľudí, ktorí meditujú so zošitom a ceruzkou v ruke a všetky negatívne myšlienky si zapisujú, nakoľko sa nazdávajú, že sa ich potom ľahšie zbavia. Je iba na vás, akú formu si zvolíte.
Mám vo svojom okolí veľa negatívnych ľudí, ktorým sa nejde vyhnúť. Ako s nimi komunikovať, aby ma stále nestiahli do svojho negatívneho sveta
Za každým negatívnym správaním sa skrýva strach a nespokojnosť. V prvom rade si treba uvedomiť, že je nadľudským úsilím meniť takto nastavených ľudí. Čo však možné je, je zmeniť k nim postoj a prístup – nezúčastňovať sa debát, ktoré nesúvisia s prácou, nepresviedčať o vlastnej pravde, obmedziť kontakt na možné minimum, meniť tému rozhovoru, ak smeruje tam, kde nechceme, a najmä vytvoriť si jasné a presné hranice, ktoré dajú druhej strane na vedomie, že ďalej sa už nemôže dostať.
Vrátim sa k tomu, čo ste hovorili, že nemáme obviňovať rodičov z našich nezdarov. Častokrát si ale so sebou nesieme traumy z detstva, niečo čo sa nás dotklo, čo mali podľa nás urobiť inak. Ako im teda odpustiť?
Ďakujem za túto otázku. Totiž jednou z kľúčových úloh je vyliečiť zabudnuté dieťa v našom vnútri, pretože väčšina ho ignoruje veľmi dlhý čas. Už v detstve sme sa totiž naučili, že ak sa nám prihodilo niečo zlé, bolo to tak preto, lebo sme si mysleli, že v nás je niečo nedobré. V každom dieťati sa postupne vyvíja myšlienka, že iba vtedy ho budú rodičia milovať, ak bude plniť ich príkazy. Pod týmto vplyvom si vyhlásime sami sebe vojnu, začneme sa podceňovať a naši rodičia nám v tom zo všetkých síl pomáhajú. Do omrzenia opakujú, akí sme nemožní, neschopní, čím si vypestujeme návyk, ktorému v dospelosti veríme a správame sa podľa neho. Napriek tomu, že nám rodičia poskytli dostatok dôvodov ktoré nám bránia v sebaúcte, sebavedomí, ako prvé si potrebujeme uvedomiť, že robili iba to, čo vedeli, čo aj ich niekto naučil. Porozumenie ich situácie je cesta k nášmu odpusteniu. Iste, väčšina s tým má problém, pretože si myslí, že sa v ich životoch aj tak nič nezmení a neuvoľní, neprehodnotí a neposunie. Je totiž zaužívané a zdôrazňované, že odpustenie je istým druhom jednorázovej ponuky a dopytu. Všetko alebo nič. Rovnako, ako neprívetivá a často sa opakujúca veta, že odpúšťať znamená prehliadať a správať sa tak, akoby sa nikomu nič nestalo. Odpustenie znamená precítiť zlosť, všetky krivdy a nahradiť ich porozumením a súcitom. Je to celoživotná práca. Niektorí svojím vrodeným charakterom odpúšťajú ľahšie, iní sa to potrebujú naučiť ako novú schopnosť. Odpustenie nám umožňuje nič nekomentovať, na nič nečakať, nič nechcieť zištne a nasilu, ale prijať to, čo nám nikto nepodsunie, ale ani nemôže vziať – seba.
Máme sa z tejto pandémie niečo naučiť?
Dovolím si poznamenať, že korona nám primárne ukazuje, akí v skutočnosti sme, aké sú naše silné stránky a slabé miesta. Čoho sa v skutočnosti bojíme, čo nás zraňuje, spevňuje, ako vieme, alebo nechceme riešiť náročné situácie, ako dokážeme milovať, v čom sme povrchní a naopak, čo má pre nás hodnotu. Pandémia nám nastavila spoločenské zrkadlo, v ktorom sú sprítomnené všetky naše strachy, neistoty, ale aj statočnosť a odvaha. Ak sa teda môžeme nieťo naučiť, tak je to rozhodne prijatie ešte väčšej zdieľnosti, porozumenia, ale aj zodpovednosti za naše konanie. Veľmi citlivo a presne to vystihol jeden misionár, s ktorým som mala česť sa rozprávať: „Keď odplácame zlo zlom, je to zvieracie, naopak, dobro dobrom, to je ľudské, nezabudnime však, že odmeniť sa zlom za dobro je diabolské a dobrom za zlo božske.”
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
Chcete byť šťastní? Stačia vám tieto jednoduché triky