Bývalý kolega Jula Viršíka prehovoril: Bol priamy a férový!

Bol legendou, ktorá dala mnohým mladým ľuďom šancu. Na známeho moderátora Jula Viršía (56) si zaspomínal aj jeho kolega z Rádia Okey Martin Kontúr. V ich spoločných zážitkoch nechýbali ani rôzne kuriózne situácie.

Kedy ste sa po prvýkrát stretli s Julom Viršíkom?

Som dieťa osemdesiatych rokov a celé moje dospievanie bolo v sprievode ROCK FM rádia, v ktorom bol najvýraznejší prejav a osobnosť Jula Viršíka. Spomínam si, že som bol tzv. aktívny poslucháč, ktorý posielal hlasovanie do hitparády, volal do živého vysielania – a dá sa povedať, že práve tieto aktivity vo mne vyvolali túžbu „toto by som chcel v živote robiť“.

S úsmevom si dnes spomínam na jednu situáciu, myslím, že sa písal rok 1999, mal som pred maturitou a Julovi som napísal email (alebo možno ešte korešponďák), že v hitparáde uviedol chybnú faktickú informáciu. Zrazu mi v jeden večer zvoní telefón, na druhej strane sa ozvalo „Julo je tu, nazdar…“ a nasledovala celkom priamy monológ. Áno, presne taký priamy, ako sme Jula poznali – na tému, že fakty vo vysielaní uviedol správne a ja som bol ten, kto sa mýlil. Predstavte si to, ste puberťák z malého mesta na Liptove a zavolá vám veľký Julo z rádia. V takom miernom pološoku som vyšiel z detskej izby a nasledovala veta: „Mama, neuveríš, kto mi práve volal a „sprdol“ ma…“

Potom sme si písali aj telefonovali viackrát. A po skončení školy som mu jedného dňa, len z takej naivity napísal, či by som mohol prísť praxovať do rádia popri štúdiu masmediálnej komunikácie. Zavolal mi v sobotu o pol ôsmej večer. Bol som akurát na brigáde v tlačiarni, kde sme počas nočnej kompletovali a balíkovali jeden z vtedajších najznámejších pornočasopisov a museli nás strážiť SBSkári, aby nič nezmizlo. „Julo je tu, nazdar. Jasné, dojdi.“

A kedy sme sa stretli osobne? Začiatok júla 2001, budova Horizontu na Dunajskej, piate poschodie a Rádio Okey. Po praxi si ma tam Julo nechal a ostal som v rádiu do roku 2008.

Ako na vás pred rokmi zapôsobil?

Tým, že sme spolu komunikovali predtým, sme sa už trochu poznali.

Ako ste ho vnímali po profesionálnej stránke?

Musím povedať, že nepoznám nikoho, ako bol Julo, kto by dal toľko šancí mladým ľuďom ukázať, čo v nich je.  Vnímal som ho ako šéfa, ktorý nechválil veľa, ale keď už, tak to stálo za to. A tiež ako šéfa, ktorý sa ma ako podriadeného vedel pred svojim šéfom zastať, keď bolo zle. A že pár takých situácií bolo! No a hláška, ktorá medzi kolegami v rádiu zľudovela a podľa ktorej sme vedeli, že je zle a máme „prúser“, bola, keď Julo prišiel a opýtal sa: „Robota ťa baví?“

Aký bol ako človek?

Kolega, nadriadený aj kamarát, ktorý má skutočný záujem. Keď sme skončili robotu v rádiu napríklad po polnoci, nemal problém ma zaviezť do Petržalky napriek tomu, že som vtedy ani len netušil, kde v tej Petržalke bývam („tam niekde pri Inchebe“) a následne sme krúžili a blúdili asi dvadsať minút.

Jeho „ako sa máš, čo je nové“ nikdy nebolo len zdvorilostnou frázou. Aj debaty po rokoch s ním boli, akoby sme sa naposledy stretli pred mesiacom. Dodnes rozmýšľam, ako je možné, že človek s jeho množstvom kontaktov kamarátov, známych, obchodných partnerov a poslucháčov si dokázal udržať prehľad a pamätať si toľko detailov – a najmä mať úprimný záujem.

Máte s Julom nejaké spoločné zážitky a pekné spomienky alebo príhody?

Spali sme spolu na manželskej posteli na hoteli v Košiciach! (smiech) Boli sme vtedy na odovzdávaní cien televízie Music Box, on ako zástupca rádia, ja ako redaktor, ktorý to pokrýval. Najprv sme mali mať každý svoju izbu, ale kvôli znižovaniu nákladov sa to muselo vyriešiť takto. Čo vám poviem, veľmi čudne som sa cítil, lebo však… so šéfom? Aj som celú noc spal schúlený „hubou ke zdi“ na samom kraji postele. Ale nakoniec z toho vznikla aj pre celé rádio zábavná spomienka, ktorú sme si pravidelne pripomínali. No a trochu ťažšie bolo zobudiť ho po poloprežúrovanej noci o štvrtej nadránom na rýchlik do Bratislavy.

Tiež si spomínam, ako mi po prvý raz dovolil naživo vo vysielaní čítať dopravný servis a šiel počúvať môj prejav do svojej kancelárie, ktorú mal oproti štúdiu. Ja nervózny som to chcel mať čím skôr za sebou a napriek tomu, že som mal slúchadlá na ušiach, som z diaľky započul jeho spontánny výkrik „Spomaľ, dop***, spomaľ!“ Skoro som to nedočítal. (smiech). Taký bol náš Julo. Priamy, férový a legendárny.