ROZHOVOR Zuzana Ferenčáková odhaľuje zločiny: Nikto si nevie predstaviť, čo prežívajú blízki obetí

Ste v permanentnom kole a musíte byť vždy pripravená.

Áno, pripravená som vždy. Mobil pri posteli, baterky v kamere nabité. (Smiech). A práve to sa mi páči. Tá pestrosť. Nikdy nevieš, kde skončíš a koho stretneš. Topánky na podpätkoch do práce väčšinou nenosím.

Báli ste sa počas kariéry o svoj život? Zažili si nepríjemné vyhrážky?

Po vražde Jána Kuciaka mi nebolo všetko jedno. Ale to mnohým kolegom. No rýchlo sme sa spamätali. Sú tu rôzne korešpondencie, správy a listy so zvláštnym obsahom. Ale všetko, čo sa okolo mňa deje, zverejním, a vedia o tom tí, ktorí o tom vedieť majú. Tak sa chránim. Nedávno mi písala jedna pani, že by mi dala facku, ak by som ju naháňala s mikrofónom tak, ako istého obvineného. Podotýkam, že toto bol práve pán, ktorý sa priznal, že sledoval Igora Matoviča a Daniela Lipšica. Vtedy ešte ako elitný policajt a za úplatky, pre zločineckú skupinu tzv. bödörovcov. Robím si iba svoju prácu. Obvinený musí dostať priestor na vyjadrenie. Je to na facku? Posúďte sami.

Okrem práce investigatívnej novinárky sa venujete aj maľovaniu. Kedy ste v ňom našli záľubu?

Maľujem odmalička. Odkedy viem držať ceruzku v ruke. Rodičia ma prihlásili na základnú umeleckú školu, keď som bola druháčka. Potom som študovala aj Strednú umeleckú školu, neskôr na vysokej slovenčinu a výtvarnú. Umenie je mojou súčasťou celý život.

Maľujete optimistické obrazy. Sú vašou psychoterapiou?

Maľovanie je skutočne moja psychoterapia. Nesmierny relax po náročných dňoch v práci. Ale jedno bez druhého by nešlo.

Čo vás pri maľovaní najviac inšpiruje?

Inšpirácií mám popri výrobe reportáží neúrekom. Len ich z temna „otáčam“ na radosť zo života. Na plátne si to dovoliť môžem, na rozdiel od reportáží.

Manžel je vám veľkou oporou. Čím si vás pred rokmi získal?

Humorom. Je nesmierne vtipný. A veľmi starostlivý, zároveň tolerantný. Je mi skutočne veľkou oporou.

Je výhodou vášho vzťahu aj to, že váš muž je bývalý novinár?

Môj manžel bol novinárom, ale jeho zameranie bolo úplne iné ako moje. S krimi kauzami sa zoznamuje až pri mne. Myslím si, že tá jeho tolerancia pramení práve z tejto skúsenosti. Nie každý muž je nadšený tým, že sa jeho manželka vracia domov neskôr ako on a „naháňa“ ľudí, ktorí sú podozriví zo závažnej trestnej činnosti. Zároveň je pre mňa taký ničím nezaťažený divák, a tak mi vie dať spätnú väzbu. Napríklad, či rozumie všetkému v reportáži, či mu tam niečo nechýba a tak.

Akú veľkú rolu zohráva vo vašej profesii rodina a rodina zázemie?

Obrovskú. Je to úžasné. Okrem môjho manžela cítim nesmiernu podporu aj od rodičov a svokrovcov. Svokor je mojím verným divákom a veľkým kritikom. A okrem obsahu rieši aj iné, vizuálne záležitosti. Minule mi po reportáži volal s otázkou: „Prečo si bola taká strapatá?“ (Smiech.) A ja môžem vysvetľovať, že som sa práve vrátila z terénu… Odvtedy nosím hrebeň v kabelke, alebo mám po ruke čapicu. (Smiech).