Verím. Ako a čo so včelami robiť, ste sa zrejme učili postupne. Od koho? Ste už dnes v tomto smere samostatný odborník?
Samozrejme, mal som dobrého učiteľa, Dušana Dedinského. Je zo starej včelárskej rodiny. Keď mi povedal, aby som k nemu prišiel na včelársky krúžok, najskôr som sa zdráhal, že čo budem robiť medzi deťmi. Napokon som prišiel a bol som tam najmladší. (Smeje sa.) Ono je to tak, že človek sa veľa naučí z literatúry, veľa sa dá vidieť aj na internete, ale jedna návšteva u skúseného včelára je za mnoho hodín strávených na internete. Dnes som už samostatný, ale bolo by nepokorné tvrdiť, že už všetko viem. Smejem sa na tom, ako dokážu včielky prekvapiť aj naozaj skúseného včelára s 30-ročnou praxou. Klíma sa mení, a tak sa do istej miery mení aj správanie včiel, a zdá sa, že čo platilo kedysi, už platiť prestáva, takže sa medzi sebou veľa radíme.
Čo konkrétne sa zmenilo a čím vás prekvapujú?
Tento rok som napríklad zažil dve matky v jednom úli. Každý vie, že jedna rodina znamená jednu matku, ale tieto včielky mali evidentne svoje plány a do zimy sa rozhodli ísť s dvomi matkami. Včely vedia vždy viac ako včelár. Stalo sa mi tento rok aj to, že sa mi vyrojil odloženec. To je včelstvo, ktoré vytvorí včelár z pôvodného kmeňového a takto rozširuje počty. Takáto menšia rodinka sa nemá prečo rojiť, ale mne sa to stalo. Na šťastie som bol pri tom a navyše v ten deň veľmi fúkalo, takže som videl, ako roj vyletel a keďže matka sa nedokázala nikde usadiť, tak sa vrátili naspäť do úľa a ja som sa mohol poobede postarať o zníženie ich chuti rojiť sa. To sa týka aj medného výnosu. Veľmi záleží od miesta a poveternostných podmienok. My okrem medu zbierame peľ a vyrábame propolisovú tinktúru, ktorá je, tak ako všetky včelie produkty skvelá na posilnenie imunity, lebo veď práve o ňu ide v súboji s Covidom.
V súvislosti s rozširovaním včelej základne ste nedávno plnili titulky novín. Po dvanástich rokoch ste predali veľký dom na Devíne s malým pozemkom, aby ste si, kúsok od pôvodného bydliska, kúpili veľký pozemok pre úle s menším domom. Bolo to nutné? Veď mestskí včelári si veľmi pochvaľujú produkciu zo svojich striech s tým, že v meste je veľa pestrej kveteny, kým na poliach a lúkach tá pestrosť ubúda, samá repka a tak…
Mne to takto vyšlo ako riešenie. Cítil som, že potrebujem zmeniť ten pomer. Mať viac priestoru okolo seba, aby som mohol tvoriť a vymýšľať. V meste sa včielkam vraj veľmi darí. Veď koncom leta vám budem vedieť povedať. Jednu, dve rodinky skúsim presunúť do centra mesta a vyskúšam to. Čo sa týka tej repky, tak tá je skôr na poliach a tie ja v dolete včiel nemám. U mňa na lúke je tá pastva pestrejšia a navyše som časť zoral a osial tam špeciálnu zmes pre včely, tak aby mali celú sezónu hojnosť.
Počas spomínanej transakcie sa ozvali hlasy Devínčanov, že nový pozemok je v Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty, že ste zabetónovali oplotenie a vykopali čističku a stavať tam nemôžete. Väčšinu týchto vecí ste vyvrátili. Ako to teda je a bude?
Áno, tá moja lúka je na okraji chráneného územia. Aj preto ju vnímam ako vynikajúce miesto na chov včiel. Je tam čistá príroda bez poľnohospodárskej výroby a teda aj bez nebezpečia chémie. Aké zázemie sa mi tam podarí vybudovať, to je ešte vo fáze tvorenia a hľadania možností. Klasický rodinný dom tam stáť nemôže a ja ho navyše ani nechcem, takže hľadáme riešenia, ktoré sú v maximálnom súlade s prírodou a krajinou.
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
ROZHOVOR Martin Nikodým o pozemku na Devíne: „Klasický dom tam stáť nemôže a ja ho ani nechcem!“