Nedávno zachraňoval včelu. Jednu. Vletela k jeho kamarátke, ktorá ju „lapila“ na med a následne uväznila v zaváraninovom pohári. Potom si po ňu moderátor Martin Nikodým (49) osobne zašiel a o záchrannej akcii nakrútil video.
Ako to dopadlo? Prijali ju ostatné včely medzi seba?
No toto už veru nezistím, lebo ich teraz neotváram a najmä by som ju tam už nenašiel. Šlo v podstate viac o symboliku, nie o záchranu tej konkrétnej včielky. Pravdepodobnosť, že ju prijmú, bola tak 50:50, ale ak by som ju iba vypustil, bolo isté, že zahynie. Navyše, keď vám niekto vraví, že cíti, že musí pre jej záchranu čosi urobiť, nemôžete mu povedať – nechaj to tak, aj tak je tvoja snaha zbytočná.
Určite. Vy ste jedna z mála známych tvárí, ktorej sa netreba vypytovať, ako si kráti pandemický čas. Venujete sa včelárstvu. Čo je dnes nové v úľoch?
Mám za sebou pomerne náročný včelársky rok. Nie všetko vyšlo tak, ako by sme si priali. Pršalo, keď nemalo, aj mrazy sa objavili, keď sa už agát rozvíjal do pukov, takže medu bola tak polovica, ako som zvyknutý. Aktuálne majú včielky to najnáročnejšie obdobie. Spotreba zásob stúpa, lebo matky už zakladajú jarnú generáciu, ale nové zdroje potravy sú veru ešte v nedohľadne. Tie prídu, až keď uvidíte kvitnúť liesky, vŕby a jarné kvety.
O včelstvá sa treba starať celý rok. V zime ako? Nespia?
V zime sa snaží včelár včielky najmä nerušiť. Občas prídem k úľom a iba ich popočúvam. Včielky totiž v zime nespia, ale zimujú. Sú natesnané jedna na druhej v zimnom chumáči, konzumujú zásoby a z ich energie vytvárajú teplo. Takže aj keď je vonku mínus, včielky majú dnu teplo. Uprostred chumáča je tá najdôležitejšia, matka, a tá má komfortných 28, teraz teda už hádam aj cez 30 stupňov, aby sa včielky mohli starať o plod, z ktorého sa už pripravuje jarná generácia.
Sme priateľmi na Facebooku a postupne som registrovala, že sa tejto záľube venujete čoraz intenzívnejšie. Kedy sa to vlastne začalo a ako vám postupne úle pribúdali?
Je to moja piata sezóna. Môj záujem o včely sa však začal o nejaké dva, tri roky skôr. V tom čase som sa kdesi dočítal, že so včelami je zle, že sa šíria nevysvetliteľné úhyny a kolapsy včelstiev, pretože ich oberáme o pestrosť pastvy a komplikujeme im život chemizáciou poľnohospodárstva. Tak som si povedal, že sa do toho pustím. Prvé tri rodiny som dostal od staršieho skúseného včelára. Prvý rok som ich rozšíril na štyri a myslel som si, že tak to aj zostane. Všetok med som rozdal rodine a priateľom. Lenže med si začali pýtať aj vzdialenejší priatelia, a tak došlo k prirodzenému rozširovaniu počtov. Zo šiestich bolo desať a túto zimu som zazimoval už sedemnásť rodín. Uvidím, kde ma to zastaví, lebo už to začína byť časovo veľmi náročné hobby.
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
ROZHOVOR Martin Nikodým o pozemku na Devíne: „Klasický dom tam stáť nemôže a ja ho ani nechcem!“