ROZHOVOR Marcela Laiferová píše svoje knihy a články perom na papier. Vysvetlila prečo!

Vy ste mali nedávno nepríjemnú skúsenosť. Hoci ste už dvakrát zaočkovaná a mali ste aj negatívny PCR test, do Rakúska za vaším priateľom vás nepustili…

Oni by ma pustili, ale povedali, že mi to neodporúčajú, lebo po návrate musím ísť do karantény. Ja proste nepochopím, prečo sa musíme tak obmedzovať, že sa dvaja-traja ľudia, ktorí majú negatívne testy, alebo sú už zaočkovaní, nemožu stretať. Štyridsať dní mi bránili, aby som išla za svojimi vnúčatami do Pezinka, čo je de facto predmestie Bratislavy. Zdá sa mi to nesmierne kruté a nelogické. Veď deti sú zdravé, rodina je zdravá, majú to potvrdené na papieri, ale nemôžem tam ísť. Za socializmu sme nemohli cestovať do zahraničia, teraz nemôžem ísť ani na 15 kilometrov z domu.  Áno, táto pandémia je zlá, zomrelo na ňu veľa ľudí, ale chcela by som vedieť, koľko ich zomrelo na iné choroby. Aj tak bude ďaleko väčší problém po jej odznení…

… v akom zmysle?

… pretože práve tieto sociálne vzťahy, ktoré ostali, výchova detí, trápenie ľudí, nemáme prácu, ako uživíme rodinu, prinesie obrovské množstvo chorôb, ktoré prekonajú aj kovid. Je to obrovský zásah do života človeka, do jeho psychiky. Všetko sa, ako je známe, začína v hlave.  

Vy to zvládate, lebo ste sa dobre nastavili. Ako?  

Ja prežívam, pretože každý deň je aj pekný, aj keď sa zdá zlý, venujem sa štúdiu vecí, na ktoré som doteraz nemala čas. Takže veľa študujem, čítam, píšem a pripravila som si dva koncepty nových cédečiek. Som zakladateľkou Klubu šansónu pána režiséra Bednárika. On mi svojho času urobil celý program, vybral repertoár, režíroval ma. A ja som na jeho pamiatku tieto šansóny naspievala. Album ešte nevyšiel, ale je nahratý.

Pán Bednárik bol povestný tým, že keď režíroval a herci ho nepočúvali, vedel byť trošku ostrý. Bol aj na vás?

Mne nikdy nepovedal nič zlé, my sme mali veľmi korektný  a slušný vzťah. Vždy som počúvala, čo mi povedal, lebo som mu absolútne dôverovala. Bola to jedna z najvýnimočnejších osobností, aké som kedy stretla. 

Dokonca sme spolu, ešte s jednou dámou, chodili do Berlína alebo Viedne na rôzne predstavenia a výstavy. On bol vždy elegantný, zladený tón v tóne, a ja som si raz obliekla veľmi výrazné, ale elegantné sako, keďže išlo o národné divadlo. Nepáčilo sa mu, ale nič mi nepovedal. Iba mrkal očami a krútil hlavou…

Ja som mala v kariére naozaj šťastie na vynikajúcich ľudí. Doktor Laifer, môj manžel, geniálny skladateľ, lekár, vzdelaný človek, Karel Vlach, s ktorým som roky robila a nahrala svoju prvú veľkú platňu… istý čas som spolupracovala s Paľom Hammelom a nahrala niekoľko jeho piesní. Mala som šťastie na výborných textárov ako Tomáš Janovic, Zoro Laurinc, Ján Štrasser, Kamil Peteraj a Milan Lasica. 

Milan Lasica? To som nevedela.

Tri veľké platne mi otextoval a veľa iných piesní, písal mi aj scenáre pre televízne programy.