Poetka Mirka Ábelová: David Koller si našiel ju, ona si našla Pavla Čekana. Čo ich spája?

Poézia ju fascinovala

Poéziu začala písať už asi ako trinásť, štrnásťročná, keď objavila v knižnici zbierku básní svojho otca. Veľmi sa jej páčila a chcela byť ako on. V tom istom čase objavila poéziu bítnickej generácie a búrliváka Charlesa Bukowskeho. Nešťastne sa zaľúbila, a tak sa zrodila snaha vykričať to, čo cíti, svetu. „Poéziu si musíte nájsť, alebo si ona nejako musí nájsť vás. Buď vás chytí pod krk a už nepustí, alebo sa len okolo vás šuchne a prídete o veľké veci. Básne nás dokážu spomaliť, ak ich čítame, dokážeme sa ponoriť do sveta, ktorý pre nás chcel niekto napísať, precítiť niečo, čo nám chcel ukázať. Ich výhodou v dnešnom rýchlom svete je ich koncentrovanosť na pomerne malej ploche. Ak básne píšeme, dokážeme zase akýmsi zvláštnym spôsobom zakonzervovať moment, ktorý by možno inak navždy zmizol,“ vysvetľuje.

Svoju prvú básnickú zbierku vydala vďaka zdravej drzosti. „Naklusala som do najväčšieho vydavateľstva na Slovensku, odprezentovala dvom riaditeľkám svoj zámer vydať básnickú zbierku – v celkom vysokom náklade a paralelne aj v nižšom náklade, v Braillovom písme, s fotkami mňa namiesto ilustrácií. Mala som šťastie, že ich to zaujalo a knihu sa rozhodli vydať presne podľa mojich vtedajších predstáv. Za to som im dodnes veľmi vďačná, lebo práve vďaka týmto dvom dámam sa to všetko rozbehlo,“ spomína na svoje začiatky. Bola hrdá, že sa jej to podarilo.

Má vlastnú reláciu

Mirku Ábelovú môžete pravidelne počuť aj na Rádiu FM, kde ma vlastnú reláciu o poézii. Hľadanie vhodných autorov nie je vôbec jednoduché, no má svoje chodníčky, ako ich objaviť. „Neviem už kto to povedal, ale povedal, že v dnešnej dobe viac ľudí poéziu píše ako číta. Až tak fatálne by som to nebrala, ale skutočne dnes píše básne dosť veľa ľudí. Nie je preto ani tak problém nájsť dosť básnikov a poetiek, problém je skôr nájsť na každú nedeľu takého či takú, ktorých tvorba by sa mi buď páčila, alebo by som aspoň považovala za dôležité, aby ju poznali poslucháči a poslucháčky. Keďže sa však na básnickej scéne pohybujem desať rokov, aký-taký prehľad už mám. Ak aj nemám, vždy sa nájde niekto, od koho si nechám rada poradiť,“ hovorí poetka.

Aktuálne ju zamestnáva materská dovolenka. Dve detičky si užíva a priznáva, že je to jedna z najťažších a zároveň najkrajších vecí v živote. „Robím svoju reláciu, píšem vlastné knižky, prekladám knižky básní pre rôzne vydavateľstvá, občas napíšem nejaký text, občas hrám v divadle. Keby som o tieto možnosti, ktoré sú stále len možnosťami a nie nutnosťami, prišla, asi by som v sebe mala väčší pocit napätia. Takto sa to pekne vyvažuje, aj keď to prináša istú dávku stresu – cez deň som mama na plný úväzok, po nociach si rozdeľujem čas na jednotlivé projekty, ktoré ma zaujímajú, a pracujem. No a moje deti zároveň spoznávajú aj môj iný ako “len” materský svet. Okrem toho, že ma vidia ako mamu, vidia ma aj ako človeka, ktorý robí veci, ktoré ho zaujímajú.“ Inšpiráciu pre tvorbu čerpá doma, v rodine, v záhrade, vo víne, ale aj hlave.