Peter Weiss: Dohoda s USA vyvoláva pachuť chytráčenia a manipulácie zo strany vlády

K návrhu slovensko-americkej dohody o spolupráci v oblasti obrany sa vyjadrila aj americká veľvyslankyňa pani Briget Brink. Čo vás zaujalo na jej stanovisku?

Potešilo ma jej konštatovanie hneď na úvod, že „otvorená verejná diskusia je neoddeliteľnou súčasťou každej demokracie“. Preto keď spochybnila informácie, ktoré sa objavili v súvislosti s textom dohody, ako nepravdivé a zavádzajúce, treba o nich na základe faktov a rešpektu k odborným názorom vecne diskutovať. Treba vylúčiť tie z nich, ktoré sa naozaj ukážu ako chybné, ale aj uznať tie, ktoré sa ukážu byť oprávnené. O otázkach zvrchovanosti a suverenity SR však neprislúcha rozhodovať ktorémukoľvek jej zmluvnému partnerovi. Ani predstaviteľke administratívy USA. To je na posúdení príslušných orgánov SR a jej občanov.

Podľa mojej politickej skúsenosti by bolo zo strednodobého a dlhodobého hľadiska veľkou chybou, keby americkí priatelia tlačili na prijatie takejto zmluvy momentálnou väčšinou hlasov vládnucich strán pred tým, ako sa problém suverenity a zvrchovanosti SR uspokojivo vyrieši. Veď vládna koalícia má mizernú podporu vo verejnosti a niet nádeje, že by sa podstatne zvýšila. Naopak, odhlasovanie dohody v tejto kontroverznej podobe dôveryhodnosť vládnych strán s vysokou pravdepodobnosťou ešte zníži.

Ak sa zmluva prijme bezo zmien aj napriek všetkým pripomienkam, ktoré verejnosť citlivo vníma, môže sa stať americkým Pyrrhovým víťazstvom na Slovensku. V skutočnosti to však bude víťazstvo Putina v slovenskej verejnej mienke. Úprimne sa obávam, že dohoda prijatá v tejto podobe a v tejto atmosfére neprispeje k zvyšovaniu sympatií k USA, čo by malo byť predsa tiež jej podstatným cieľom. Nemalo by ísť iba o vojenské benefity z nej vzhľadom na geografickú polohu Slovenska. Keď robí nerozumnú politiku slovenská vláda, americká by ju nemala v tom podporovať. USA predsa chcú mať lepšiu pozíciu v slovenskej verejnej mienke ako tomu je v súčasnosti. Nechce sa mi veriť, že americkým priateľom to je ľahostajné. Keďže som dobre poznal bývalého amerického veľvyslanca USA v Bratislave Ralpha Johnsona, ktorý u nás slúžil v r. 1996-1999, viem, že by mu na tom záležalo.

Spomenuli ste, že ste pôsobili v zahraničnopolitickej oblasti v zložitých 90. rokoch, keď sa prijímali kľúčové integračné dokumenty. Ako z tohto pohľadu hodnotíte postup súčasnej vlády?

V čase druhej vlády širokej koalície sme riešili citlivú otázku zmeny bezpečnostnej a obrannej stratégie ako súčasť prípravy SR na vstup do NATO. Naši susedia z V4 už boli to tejto bezpečnostnej organizácie integrovaní a nebolo v národnoštátnom zaujme SR ostať mimo. Na vstup do NATO a obsah spomenutých dokumentov vtedy, prirodzene, jestvovali rôzne názory. Hoci vládna koalícia disponovala ústavnou väčšinou, minister obrany Jozef Stank vtedy zorganizoval aj na môj podnet ako vtedajšieho predsedu zahraničného výboru a mojich kolegov predsedov branno-bezpečnostného výboru a výboru pre európsku integráciu V. Palka a F. Šebeja dvojdňovú diskusiu v zariadení NRSR v Častej-Papierničke. Mali sme záujem získať aj podporu vtedy opozičných strán HZDS a SNS. Medzi poslancami HZDS sedel generálplukovník Imrich Andrejčák, posledný minister obrany ČSFR a potom minister obrany SR, už mimo poslaneckého klubu SDĽ sedela v parlamente ďalšia vojenská autorita – generál Jozef Tuchyňa, po novembrový náčelník Východného vojenského okruhu, minister vnútra a potom náčelník Generálneho štábu armády SR. Členom poslaneckého klubu SNS bol bývalý minister obrany Ján Svitek. Všetci títo ľudia mali významný vplyv nielen na príslušníkov slovenských ozbrojených síl a na odbornú vojenskú verejnosť a bezpečnostnú komunitu, ale aj na veľké skupiny občanov SR. A svojou skúsenosťou,  aktívnou rolou pri transformácii ozbrojených síl a prítomnosťou pri rokovaniach s predstaviteľmi ozbrojených síl členských štátov NATO mali čo povedať k obsahu predkladanej bezpečnostnej a obrannej stratégie. Okrem toho išlo o dokumenty nie na jedno funkčné obdobie NR SR, ale na dlhšiu dobu, až do zavŕšenia rokovaní o vstupe SR do NATO. Mať ich súhlas, a s nimi aj súhlas významnej časti poslancov opozície, bolo významné nielen z vnútropolitického hľadiska, ale aj z hľadiska zahraničnopolitického. Potenciálni spojenci v NATO potrebovali istotu, že bezpečnostná a obranná stratégia sa budú napĺňať za každej vlády, ktorú prinesú demokratické voľby. 

Diskusia v Častej-Papierničke bola otvorená a miestami aj búrlivá, opozičné vojenské autority mohli nielen prehovoriť, ale boli aj vypočuté a ich pripomienky sa zohľadnili. Výsledkom bolo hladké schválenie spomínaných dokumentov počtom hlasov, ak si to dobre pamätám, nad 120. Kľúčovú rolu pri tomto budovaní strategického konsenzu zohral minister obrany Stank s ministrom zahraničných vecí Kukanom po dohode a v súlade s predsedami zainteresovaných parlamentných výborov.

Prečo podľa vás vláda nepostupovala obdobným spôsobom?

Po takomto prístupe zo strany súčasnej vládnej koalície nebolo ani chýru ani slychu. Niet sa čo čudovať. Od okamihu preberania moci po parlamentných voľbách, keď nastupujúci premiér Matovič ostentatívne odmietol podať ruku odstupujúcemu premiérovi Pellegrinimu, bolo jasné, že nová vládnuca garnitúra nemá žiaden záujem o budovanie elementárneho vnútropolitického konsenzu v zaujme nadradených národnoštátnych záujmov. Ukázalo sa to v prístupe k manažovaniu pandémie, ktorý je hlavnou príčinou studenej občianskej vojny, ktorú prežívame. Autoritárske, silové prístupy sa prejavili pri presadzovaní takmer všetkých zásadných zmien, s ktorými vláda prišla. Preto boli sprevádzané rôznymi formami protestu. Pritom niekedy stačilo jednoducho viesť trpezlivý dialóg s tými skupinami občanov, ktorých sa zmeny týkali. Posledným príkladom politického amaterizmu je exodus extrémne veľkého množstva pracovníkov zo systému nášho zdravotníctva. Vláda ignorovala ich požiadavky na dialóg. Takže sa vlastne ani nemožno čudovať, že v prípade zmluvy o obrannej spolupráci vláda dopredu rezignovala na dosahovanie konsenzu o vyjednávacej pozícií voči partnerskej strane – USA – a o obsahu zmluvy. Pritom tu už bola skúsenosť z predchádzajúcej vlády, že dosiahnuť tento konsenzus bolo problémom aj v rámci vládnej koalície.

Jednoducho, táto vláda sa spolieha na silu hlasov. Verí, že v parlamente opozíciu spoľahlivo prevalcuje a predtým ju aj s pomocou pro vládnych médií an block onálepkuje ako proti atlantickú a protiamerickú. Tým však iba prileje oheň do už aj tak veľmi hlbokej a stále nenávistnejšej polarizácie spoločnosti. Pritom, ako som už povedal, ide o stále slabšiu vládu, ktorá ma najmenšiu dôveryhodnosť v histórii samostatnej SR.

Rekciou na neochotu vlády aspoň sa pokúsiť o konsenzus minimálne s časťou opozície je to, že dostala nálepku vlastizradcov atď. Ako to pomôže upevňovaniu medzinárodnopolitických pozícií Slovenska jednoducho nechápem.

Ako hodnotíte spôsob informovania o obsahu dohody?

To je ďalšia dimenzia oprávnenej nespokojnosti verejnosti. Fakt, že sa pre ňu sprístupnila tesne pred Vianocami a termín podania pripomienok v rámci medzirezortného pripomienkového konania bol do 4.1. 2022, teda v čase, keď je veľkým časť spoločnosti mimo domova a na dovolenkách, vyvolal pachuť chytráčenie a manipulácie zo strany vlády. Tá – ako počas takmer dvoch rokov vládnutia vždy a vo všetkom – podcenila informovanie verejnosti, politickú a verejnú diskusiu o zmluve, u ktorej každý súdny politik musel predpokladať, že vzbudí kontroverzie.

Napokon musím spomenúť nehorázny spôsob, akým ministerstvo obrany komunikovalo s autormi verejnej pripomienky. Aj keď sú medzi nimi ľudia, ktorí sa dlhodobo profilovali negatívnymi postojmi k členstvu SR v NATO a niektorí i voči nášmu spojenectvu s USA, sú to občania SR, majú právo prezentovať v súlade so zákonom svoje výhrady k zmluve a majú byť vypočutí s rešpektom a úctou.  Na ich vecné námietky voči  textu dohody sa má rovnako vecne odpovedať. Nie bohorovne ich onálepkovať. Ignorancia a demonštrácia sily totiž nie sú cestou, ako zlepšiť pred chvíľou spomenuté nepríjemné čísla z opakovaných výskumov. Naopak, tento silový, arogantný, autoritársky prístup k pripomienkam iba zvýši hladinu protiamerických  a protivládnych nálad na Slovensku. Je totiž politicky kontraproduktívny.

Ako si vysvetľujete skutočnosť, že práve na Slovensku majú Spojené štáty najnižšie renomé v regióne?

Odpoveď na túto otázku by si vyžadovala seriózne pripravený komplexný výskum. Mal by byť pripravený najlepšie v SAV, aby nevznikli pochybnosti o jeho výsledkoch napr. aj kvôli financovaniu. Takýto výskum by mal byť základom stratégie vlády na zlepšenie vnímania nášho najsilnejšieho spojenca v NATO občanmi SR. Toto vnímanie má svoje historické a politické dôvody. Určite zapôsobili napr. operácie USA v Iraku a Afganistane a ich výsledky a globálne dôsledky. V každom prípade, takúto stratégiu vláda nemá. Za stratégiu nemožno pokladať sťažovanie si na hybridnú vojnu, ktorá sa zo strany Ruska vedie proti nám, ani na dezinformácie, ktorým údajne podliehajú najviac práve Slováci. Určite je to jeden z faktorov, ale nie jediný a nie najdôležitejší. O vzťahu občanov SR k USA a ich politike je načase viesť otvorenú, úprimnú diskusiu. Nemôžeme predsa dopustiť, aby sa vo vzťahu k USA utvárala podobná mentalita, akú sme kedysi poznali vo vzťahu k ZSSR. Keď sme sa usilovali o vstup do NATO, chceli sme predsa inú, demokratickú kvalitu spojeneckých vzťahov. Spojenci zo spoločenstva demokratických štátov by mali mať k sebe otvorený, úprimný vzťah. Slovenské politické reprezentácie si na svoju adresu za tých 29 okov samostatnosti vypočuli od tých amerických všelijakú kritiku. Aj tvrdé slová, že Slovensko je čiernou dierou na mape Európy. Dnes ňou už nie sme. Kritiku sme zobrali vážne. Preto by sme mali odmietať nekritické prijímanie všetkého, čo pochádza z USA. Nemali by sme nikoho a priori obviňovať priam z herézy, ak si dovolí poukazovať na chyby a zlyhania amerických spojencov a priateľov. Toto sme predsa nechceli. Myslíte si, že USA chcú byť na Slovensku vnímané ak spojenec, ktorý je podobný ZSSR? Vzájomná kritika, samozrejme, v zdvorilom a priateľskom tóne, by mala byť súčasťou rozvoja našich vzájomných vzťahov.

Doteraz sme hovorili o Slovensku, o slovenskej politike a slovenskej verejnej mienka vo vzťahu k USA. Ale obraz o USA si naši ľudia vytvárajú aj na základe toho, ako sa k nám správa tento náš spojenec…

Spomenuli ste významný moment. Naozaj je dôležité, ako sa USA vzťahujú k päť a pol miliónovému spojencovi v strednej Európe, akým spôsobom s nami komunikujú. Niet priestoru ísť do podrobností. Na vysvetlenie využijem jednu spomienku z môjho diplomatického pôsobenia v Prahe. Pri príležitosti osláv 100. výročia vzniku ČSR zavítal do Prahy vtedajší republikánsky predseda Snemovne reprezentantov Kongresu USA Paul Ryan. Veľmi ma mrzelo, že podobnú, aspoň letmú návštevu pri príležitosti tohto výročia neabsolvoval aj v Bratislave. Alebo že aspoň nebol na tento jeho prejav v českom parlamente pozvaný aj vtedajší predseda NR SR Andrej Danko. Samozrejme, že som tento fakt českým priateľom pripomenul. Ale bolo predsa aj v záujme USA, aby toto výročie využili ako príležitosť ukázať svoj záujem o Slovensko, ktoré bolo súčasťou ČSR a ktoré je v súčasnosti jedným zo spojencov USA v rámci NATO. A tak som poprosil svojho kolegu Stephena Kinga, amerického veľvyslanca, s ktorým som mal dobré vzťahy, aby mi umožnil aspoň krátky rozhovor s tretím najvyšším americkým ústavným činiteľom. Povedal som mu pred jeho odchodom, že som veľvyslancom Slovenska, ktoré bolo súčasťou Československej republiky, že aj Slováci si pripomínajú výročie jej vzniku, že aj naši vojaci krvácali v Afganistane a že ma mrzí, že SR nevenujú USA patričnú pozornosť. P. Ryan bol veľmi prekvapený, keď sa odo mňa dozvedel, že posledná a zároveň prvá návšteva amerického ministra zahraničných vecí u nás sa uskutočnila pred 19 rokmi, keď do Bratislavy prišla Madeleine Allbrightová.

Určite to nebolo kvôli tomuto môjmu krátkemu rozhovoru, ale 12. 2. 2019 priletel na pol dňovú návštevu SR minister zahraničných vecí USA Mike Pompeo. Bola to len druhá návšteva šéfa americkej diplomacie v našej vlasti. Môžete povedať, že sa v Bratislave sa v r. 2005 uskutočnil už legendárny summit G. Busha ml. s V. Putinom, keď sa SR dostala na titulky v celom svete, že bolo aj niekoľko prijatí slovenských predstaviteľov v Bielom dome. Ich výpočet však nič nemení na skutočnosti, že americkí priatelia si nedávali príliš námahy, aby Slovákom aj u nich doma ukazovali , že o ich spojenectvo a priateľstvo majú záujem. SR na rozdiel od ČR a ďalších menších členských štátov NATO nikdy nezažila bilaterálnu návštevu amerického prezidenta ani viceprezidenta, ani predsedu Snemovne reprezentantov. V Bardejove síce bol v r. 1991 viceprezident Dan Quayle na 10. Konferencii Inštitútu Východ – Západ, ale to bolo ešte za existencie ČSFR. Takže ak si kladieme otázku o príčinách tých v úvode spomínaných nelichotivých výsledkov prieskumov o vnímaní USA slovenskými občanmi, jednou z odpovedí je aj táto chudobná štatistika vysokých amerických návštev na Slovensku.