NATO sa rozpadá pred očami celého sveta a Európa je bezradná. Éra západných spojenectiev sa končí

Novými centrami moci sa stávajú krajiny, ktoré zdieľajú jasné existenčné záujmy a uprednostňujú výsledok pred konsenzom. Ceremoniálne aliancie tým postupne strácajú význam.

Komentár portálu Brussels Signal varuje, že NATO sa mení z reálnej vojenskej sily na formálnu alianciu, ktorá síce stále existuje, no v praxi už nevyvoláva rešpekt ani istotu. Podľa autora sa Európa dostáva do stavu, keď sa už nemôže automaticky spoliehať na staré bezpečnostné garancie a zostáva čoraz zraniteľnejšia.

Koniec jednej éry

Text tvrdí, že napätie medzi Európou a Washingtonom nie je len výsledkom štýlu Donalda Trumpa. Jeho tvrdá rétorika má odrážať hlbší problém: Spojené štáty si znovu prepočítavajú, čo sa im ešte oplatí investovať do európskej bezpečnosti. NATO bolo desaťročia základom povojnovej istoty a umožnilo Európe míňať viac na sociálne programy než na obranu. Táto éra sa však podľa autora končí. Ak samotný líder hlavnej mocnosti aliancie spochybňuje jej zmysel, podkopáva sa tým aj samotný základ článku 5.

Ako konkrétny dôkaz krízy dôveryhodnosti komentár uvádza nedávny incident na Cypre. Keď drony narušili vzdušný priestor britského suverénneho územia v Akrotiri, očakávala sa silná a jednotná reakcia NATO. Namiesto nej však prišlo len ticho a byrokratické vyčkávanie. Skutočné vojenské kroky podľa autora podniklo až Grécko, ktoré vyslalo fregaty a lietadlá. Ak aliancia nedokáže reagovať ani v momente, keď je zasiahnuté územie členského štátu, vzniká otázka, čo ešte zostalo z jej pôvodnej misie.

Analýza ďalej tvrdí, že Európa sa mení z chráneného priestoru na zraniteľný kontinent. NATO podľa nej zlyhalo pri Ukrajine, nezvládlo zabezpečiť svoj južný flank proti asymetrickým hrozbám a nevystúpilo jednotne voči Iránu, ktorý Washington považuje za globálnu bezpečnostnú hrozbu. Trump podľa tejto interpretácie alianciu nezničil, iba odkryl, že už dávno prišla o svoju spoločnú dušu.

Autor zároveň upozorňuje, že Európa roky žila pod bezpečnostným dáždnikom, za ktorý nechcela naplno platiť ani ho politicky niesť. Teraz sa táto ochrana začína hodnotiť čisto transakčne. Ak európske štáty nechcú stáť po boku USA v Hormuzskom prielive, teda na jednej z najdôležitejších energetických tepien sveta, nemali by byť podľa textu prekvapené, ak jedného dňa USA nebudú stáť pri nich v Pobaltí. Zároveň však komentár priznáva aj opačný problém: Trump len ťažko môže od Európy žiadať plnú lojalitu na Blízkom východe, keď ešte nedávno hrozil inváziou do Grónska. Výsledkom je rozchod záujmov, slabnúca americká ochrana a kontinent, ktorý stále nie je pripravený postaviť sa na vlastné nohy.

Podľa komentára sa svet posúva od veľkých formálnych aliancií ku „koalíciám ochotných“ a regionálnym oporným bodom. Novými centrami moci sa stávajú krajiny, ktoré zdieľajú jasné existenčné záujmy a uprednostňujú výsledok pred konsenzom. Ceremoniálne aliancie tým postupne strácajú význam.

Záver textu je pre Európu veľmi tvrdý. Aj keby NATO formálne prežilo a ďalej existovalo, môže sa z neho stať len „zombie organizácia“, za ktorej slovami už nebude stáť reálna sila. Európska únia tak podľa autora stojí pred jednoduchou voľbou: buď si vybuduje vlastnú, skutočnú a použiteľnú obrannú kapacitu, alebo sa musí pripraviť na svet, v ktorom ju už nikto automaticky chrániť nebude.

Zdroj: bs