SERIÁL 50 osobností: Milan Dobeš – 95-ročný pionier avantgardy 

V seriáli 50 osobností prináša redakcia eReportu portréty ľudí, ktorí sa v nedávnej minulosti mimoriadne zaslúžili o rozvoj Slovenska. Vedci, významní ľudia priemyslu, novinári, umelci aj ďalší, o ktorých možno nepočujete každý deň. Často pre ich skromnú pracovitosť. A predsa patria k tomu najlepšiemu, čo doma máme.

Hoci v Bratislave už v roku 2001 vznikla Galéria Milana Dobeša, bežnému Slovákovi meno tohto výtvarníka asi veľa nepovie. Jeho príbeh je fascinujúci vo svojej rozpoltenosti – umelec už desaťročia uznávaný vo svete je doma – mimo okruhu znalcov umenia – neznámym pojmom.

Od socialistického realizmu k čistej abstrakcii

Milan Dobeš sa narodil v moravskom Přerove, no po strednej škole prišiel na Slovensko – v rokoch 1951-56 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Najprv pôsobil ako krajinár-impresionista. No práve efekty svetla a jeho premien v pohybe ho viedli k tomu, že sa čoraz viac venoval abstrakcii. To vyjadril aj vo svojom manifeste O svetle a pohybe z roku 1961. 

V roku 1965 má prvú výstavu tzv. kinetického umenia v Československu. Vytváral presne to –  umelecké diela, ktoré boli v pohybe. Jeho trojdimenzionálne „obrazy“ menili tvar, ich časti sa pohybovali, posúvali lom svetla prácou s rôznymi šošovkami. Tomuto typu umenia potom už ostal verný, no rozvíjal ho ďalej do nových foriem.

Jeho uvážlivá tvorba analyzujúca svetlo a pohyb mala pomerne rýchlo úspech u kritikov v Československu, no čoskoro ešte väčší vo svete. V 70. rokoch mal viacero samostatných výstav v USA, kde absolvoval viacero pobytov. Populárny sa stal aj v štátoch západnej Európy, vystavoval napríklad vo Švajčiarsku.

Aj po rokoch vždy s uznaním spomína na svoje štúdiá. Akohovorí, na jednej strane vtedy zažívali najtvrdšie obdobie tzv. socialistického realizmu, smeru, voči ktorému mali prakticky všetci študenti nechuť. No na druhej samotná technika kresby a maľby sa vyučovala kvalitne. Mal síce zlý kádrový posudok, pretože obaja rodičia boli podnikatelia, ale o posudku vedel len rektor školy Ján Mudroch, ktorý ho dokonca roztrhal, aby bola zložka mladého študenta čistá.

S režimom sa navzájom ignorovali

Do určitej miery mal šťastie, že svoju avantgardnú éru začal práve v 60. rokoch, keď postupné politické uvoľnenie prialo aj experimentom v umení. Jeho prvé pokusy o experimenty, ovplyvnené kubizmom, z prelomu 50. a 60. rokov ho totiž najprv dostali do izolácie. Vo Zväze slovenských výtvarníkov ho dokonca preradili do nižšej kategórie, z kandidáta člena na registrovaného umelca, čo znamenalo napríklad horšiu možnosť vystavovať. 

Aj na spomínanú prvú výstavu z roku 1965 spomína s úsmevom – miestna umelecká elita ju väčšinou prijala s hrôzou. No vďaka nej sa rýchlo dostal k vystavovaniu v Prahe a tam ho už objavili poprední kritici z domova a najmä sveta. V roku 1970 už vystavoval v rámci československého pavilónu na Expo v Osake, čo viedlo k priamym ponukám na pobyty v zahraničí.

S režimom potom vychádzal, napriek svojej slobodomyseľnosti, relatívne dobre. Mal dovolené cestovať a tvoril v podstate v pokoji. No v určitej izolácii od domáceho prostredia. Ale len umeleckého, inak bol činorodý aj v domácich projektoch, kde dostával zákazky na dotvorenie architektonického vybavenia budov.

Vo svete slávny, doma neznámy

Menšie verejné pokrytie jeho mena počas predošlého režimu sa prejavilo aj tým, že dodnes o tomto umelcovi domáce médiá informujú len zriedkavo, hoci medzi znalcami platí jednoznačne za významnú osobnosť domácej scény. 

A možno za to čiastočne môže aj to, že dodnes ostal apolitický a tým pádom nepatrí medzi mediálne vďačné osobnosti. Tá informovať sa trochu zlepšila minulý rok, keď oslávil 95. narodeniny, čo bolo spojené aj s mediálnymi pripomienkami. 

Milan Dobeš – človek, ktorý robí slovenskému umeniu slávu vo svete, hoci doma je dlhé desaťročia skôr neznámy.

Zdroj: eReport