Koniec „správnych“ festivalov? Keď dotácie nie sú isté, nastáva panika

Audiovizuálny fond sa ocitol pod paľbou kritiky len preto, že sa rozhodol rozdeliť peniaze inak, ako boli niektorí zvyknutí. V reakcii na vyhlásenie Asociácie nezávislých filmárov si dovolíme podotknúť. Hoci fond funguje už pätnásť rokov, až teraz počujeme obvinenia z ideologizácie a diskriminácie. Aké je v skutočnosti jeho „zlyhanie“? Jednoducho sa rozhodlo, že peniaze nepoputujú len tam, kam si niektoré skupiny zvykli.

Dotácie nie sú nárokovateľné

Je potrebné pripomenúť jednoduchý fakt: žiadna dotácia z Audiovizuálneho fondu nie je automaticky nárokovateľná. Napriek tomu sa tu niektorí tvária, akoby na ňu mali trvalý nárok. Keď sa ich projekty neocitnú na zozname podporených, okamžite sa ozývajú slová o porušovaní práv, diskriminácii a „potláčaní menšín“. Je však fond povinný financovať stále tie isté festivaly? Nie je jeho úlohou podporovať rôzne audiovizuálne projekty, nie len zopár vyvolených?

Výber podujatí, ktoré majú dostať podporu, je vždy vecou posúdenia. A ak niektoré festivaly neuspeli, môže to znamenať jednoducho to, že iné festivaly dostali prednosť – či už z dôvodu kvality, hospodárnosti alebo aktuálnej priority fondu. Hovoriť o „politickom zásahu“ len preto, že fond nezafinancoval presne to, čo niekto očakával, je číra hystéria.

Náhle prebudenie aktivistov

Je zaujímavé, že za celé roky, keď fond financoval vybrané projekty, nebol žiadny problém. Teraz, keď sa rozhodlo inak, zrazu sa mobilizujú asociácie, právnici a dokonca aj prokuratúra. Odkedy je nepridelenie dotácie dôvodom na podávanie sťažností na verejného ochrancu práv?

Ak sa z verejných peňazí rozdávajú financie iba určitej skupine, všetko je v poriadku. Ak sa však pravidlá zmenia a peniaze sa prerozdelia inak, je to „ideologizácia“. Zvláštne, že práve tí, ktorí sa roky oháňajú diverzitou a inklúziou, nedokážu akceptovať, že aj iné projekty môžu byť podporené.

Peter Bebjak sa v niekoľkých rozhovoroch vyjadroval kriticky k systému audiovizuálnych grantov na Slovensku, najmä v súvislosti s Audiovizuálnym fondom (AVF). V jednom z nich, ktorý koloval medzi filmármi už pred pár rokmi, povedal niečo v zmysle, že „slovenské filmy vyzerajú tak, ako chce komisia AVF“ – čím poukázal na to, že grantový systém v praxi výrazne ovplyvňuje nielen to, ktoré projekty vzniknú, ale aj akým spôsobom sú rozprávané.

Politický vplyv vo fonde nebol problém – až doteraz?

Keď bola v roku 2023 ministerkou kultúry Silvia Hroncová, aktívne zasiahla do Audiovizuálneho fondu, aby odstránila legitímne zvoleného riaditeľa a nahradila ho vlastným človekom. Vtedy sa o „politickom zasahovaní“ nikde nehovorilo. Dnes však, keď fond nepodporil aktivity jej manžela Ivana Hronca, prichádza mediálna hystéria. Verejnosť pritom vôbec netuší, že sa tu v skutočnosti nehrá o nejaké zásady, ale o peniaze, ktoré už neplynú tam, kam boli mnohí zvyknutí.

Jedným z najväčších príjemcov dotácií z Audiovizuálneho fondu je Ivan Ostrochovský. Ten však zároveň sedí v komisii, ktorá hodnotí projekty. A tí istí ľudia, ktorí dnes vykrikujú o transparentnosti, sa nad týmto konfliktom záujmov nikdy nepozastavili. Fond dlhé roky financoval konkrétny okruh ľudí, pričom verejnosť bola držaná v nevedomosti o tom, ako a komu sa prerozdeľujú peniaze.

Štipendiá: povinnosť alebo možnosť?

Pokiaľ ide o štipendiá pre tvorcov, členovia rady jednoducho položili otázky, ktoré by mali byť normálnou súčasťou diskusie: Majú tieto dotácie zmysel? Kam vedú? Aký je ich výsledok? To, že sa tieto otázky vôbec otvorili, okamžite vyvolalo vlnu pohoršenia. Akoby boli tieto dotácie neodmysliteľnou súčasťou audiovizuálneho priemyslu, bez ktorej sa nedá dýchať.

Keď sa peniaze rozdeľujú, je logické, že by sa malo posudzovať, či sú využívané efektívne. To, že sa niekto spýta, aké výsledky štipendiá prinášajú, nie je útok na audiovizuálnu tvorbu, ale zdravý rozum.

Záverečná otázka: Komu vadí zmena?

Audiovizuálny fond je verejnoprávna inštitúcia, ktorá má podporovať rozvoj audiovizuálnej kultúry. To neznamená, že je povinná financovať tie isté projekty donekonečna. Ak sa financovanie mení, nemalo by to byť vnímané ako „porušenie práv“, ale ako prirodzená súčasť rozhodovania.

Dvojitý meter v praxi

Vyhlásenie, že „osoba pôsobiaca vo fonde vykonáva svoju činnosť nestranne, nezaujato a bez predsudkov“, vyznieva ako zlý vtip. Kde bola táto nestrannosť, keď boli roky financované stále tie isté subjekty? Kde bola rovnosť šancí pre ostatných tvorcov, ktorí sa do systému nedokázali dostať?

A možno je to celé len o tom, že niektorí si zvykli, že peniaze z fondu sú samozrejmosťou. Keď však tentoraz zafúkal iný vietor, nastal humbuk. Nie preto, že by fond konal nezákonne, ale preto, že niektoré z „tých správnych“ projektov zostali bez peňazí. A to je vraj problém.

Zdroj: eReport. asociácianezávislýchfilmárov