KOMENTÁR Slovenská opozícia je geopoliticky zmätená a odrazu pôsobí bezradne

Opozičné strany uviazli v ilúziách minulosti, neschopné pochopiť dynamiku sveta, ktorý sa pred ich očami zásadne mení. Ich pokrytectvo a nekonzistentnosť odrážajú nielen absenciu vízie, ale aj politickej zrelosti. Oni jednoducho nevedia, čo majú robiť.

Opozičné strany sú očividne v šoku a dezorientované. Po nástupe Donalda Trumpa naši opoziční politici nestíhajú držať krok s vysokou intenzitou politických zmien. Boli zvyknutí na zabehnutý systém, na stabilnú podporu a hlavne na inštrukcie. Dnes už nič z toho nefunguje. Starý systém skončil, podpora sa vytratila a inštrukcie neprichádzajú. Niet divu, že slovenská opozícia za takejto pre nich bezútešnej situácie začína pôsobiť tragikomicky a bezradne.

Svet, na ktorý boli zvyknutí, skončil

Dlhé roky žili vo svete, kde boli privilegovanou súčasťou dobre zabehnutého systému. Podporovali ich zahraničné mimovládne organizácie, ktoré im vytvárali kádre a poskytovali krovie pod rúškom „občianskeho sektora“. Mienkotvorné médiá, ktoré sa tvárili ako nezávislé, bez výhrad pretláčali ich agendu. Ani nad politickým programom sa nemuseli trápiť – bol predurčený a prichádzal zvonka. Tento svet im poskytoval komfort a pocit bezpečia.

Keď sa však tento systém zrútil, lebo on sa zrútil, opozícia zostala zaskočená. Prišla o zahraničnú podporu, o inštrukcie a ochranná mediálna bublina bez potrebného financovania už tiež nebude to, čo bývala. Toto všetko odhalilo ich neschopnosť a politickú nesvojprávnosť. Dezorientované výroky a chaotické politické kroky len dokazujú, že si nevedia nájsť miesto vo svete, ktorý sa mení. Z tohto pohľadu sa ich zmätenosť vlastne aj dá chápať. Človeku je ich tak trochu aj ľúto. Ale naozaj len trochu. A možno vlastne ani nie.

Korčokova geopolitická gymnastika

Najvýraznejším príkladom ich zmätenosti sú výroky Ivana Korčoka, ktorý dnes nosí tričko Progresívneho Slovenska. V roku 2021 tvrdil, že „Čína je dôležitým partnerom pri riešení globálnych výziev.“ Keď však premiér Robert Fico minulý rok navštívil Čínu, Progresívne Slovensko spoločne s Korčokom vyhlasovalo, že ide o hrozbu pre slovenské záujmy. No a celkom nedávno Korčok znovu otočil a v Aktualitách tvrdí, že ak Donald Trump prekresľuje mapu sveta, Slovensko by malo s Čínou užšie spolupracovať. Takéto politické salto mortale je ukážkou totálnej straty konzistentnosti.

Podobné pokrytectvo vidíme aj pri Ficovej ceste do Ruska. Opozícia ho okamžite obvinila z vlastizrady a chcela ho odvolávať, pretože si dovolil rokovať s Putinom, ktorého roky démonizovali a označovali za vojnového zločinca – napriek tomu, že taký súdny verdikt neexistuje. Kritici Ficovi vyčítali aj samotný akt dialógu s Ruskom, hoci dnes vidíme, že USA a Rusko vedú priame kontakty. A čo robí opozícia? Zrazu tvrdí, že Európa nesmie byť vynechaná z rokovaní s Moskvou. Tá istá opozícia, ktorá prakticky od roku 2014 akékoľvek kontakty s Ruskom odmietala, dnes požaduje presný opak.

Z kľúčového spojenca vyvrheľ

Najvtipnejšia je však opozícia pri otázke Spojených štátov. USA pre nich boli vždy nedotknuteľným symbolom slobody a demokracie, ktorý nebolo možné kritizovať. Prehliadali ich vojenské intervencie, porušovanie medzinárodného práva aj dvojaké štandardy. Stačilo však, aby vo voľbách zvíťazil Donald Trump, a všetko sa zmenilo. Z kľúčového spojenca sa razom stal symbol chaosu a krajina, z ktorej sa vraj dokonca stáva hrozba pre demokratické hodnoty. Takéto rýchle otočky sú nielen smiešne, ale sú navyše aj veľmi nebezpečné.

Celkom na záver si dajme ešte jeden úryvok z článku denníka SME, ktorý vlastne hovorí všetko o tom, čo sú títo ľudia zač. Pretože „redaktori“ SME nie sú nič viac a nič menej, ako propagandistickou podporou a tylom politického prúdu, o ktorom bol tento text. „Chcete pochopiť, čo sa deje v Spojených štátoch aj na Slovensku? Nástup novodobých nacistov.“ Tak znie nadpis komentára zástupcu šéfredaktora SME. Čo viac dodať? Od nekritickej adorácie k obvineniu krajiny z nacizmu im stačilo, aby nevyhral preferovaný kandidát. Ak toto nie je choré, tak potom už nie je choré asi nič.

Opozičné strany uviazli v ilúziách minulosti, neschopné pochopiť dynamiku sveta, ktorý sa pred ich očami zásadne mení. Miesto toho, aby sa aspoň pokúsili prispôsobiť novým výzvam a hľadali realistické riešenia, radšej sa zúfalo držia starých schém a stratégií, ktoré stratili svoju opodstatnenosť. Ich pokrytectvo a nekonzistentnosť odrážajú nielen absenciu vízie, ale aj politickej zrelosti. Oni jednoducho nevedia, čo majú robiť. A to autora napĺňa pocitom akejsi zvláštnej spokojnosti.