Falošný tanec na Kuciakovom hrobe. Je neuveriteľné, ako dlho sa na Slovensku niektorým politikom darí profesne prežívať z veľmi smutnej a pre vybraných ľudí aj bolestivej témy. Najlepšou reakciou moci by bolo riadne vyšetrenie vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Potom sa však zobudíme s pocitom chladného závanu reality, V rámci nej politici nepotrebujú mať kauzu vyšetrenú, ale čo najdlhšie živú. Lebo politikov neživí dobrý pocit z definitívneho rozlúsknutia prípadu zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Ale politické preferencie. A tie Čaputovej, Hegerovi, Matovičovi, Šeligovi, či dokonca českej političke Pekarovej rastú len vtedy, keď im ľudia ich hru na ľútosť takpovediac papajú aj s navijakom.
Nebudeme sa hrabať v podrobnostiach prípadu. Aj keď niečo zo spisu unikne k vybraným novinárom vybraných médií, je to takmer naisto nezákonný postup. Oveľa podstatnejšie však je to, s akou vášňou a zanietením vedia politici hrať svoje hry. A to v situácii, kedy sa im naskytne príležitosť zneužívať nešťastie iných vo svoj vlastný prospech. A ako im my, občania, na toto celé pravidelne skočíme.
Emócia ako nástroj moci
Či už si to priznáme, alebo nie, politika je predovšetkým o emóciách. O emóciách, ktoré majú ovládnuť myseľ voliča. A to až do takej miery, že vo svojich vlastných názoroch, postojoch a hodnotách ostane úplne stratený. Keď sa politikom a ich partnerom v médiách, mimovládnych organizáciách a na sociálnych sieťach toto podarí, vtedy príde na rad získavanie si voličov na svoju stranu. A pre svoj vlastný prospech.
Mohlo by vás zaujímať:
Ale nikdy nie cez hodnoty a program, ale práve cez tú emóciu. Emóciu, ktorá nám podobne, ako v bežných životných situáciách, aj tu celkom spoľahlivo zahmlieva mozog. Akú emóciu v ľuďoch vzbudila smrť mladých ľudí „Jána a Martiny“? Smútok, hnev, pomstychtivosť, strach, lásku, či ľútosť. Všetko veľmi silné. A mocné emócie, ktoré pri masovej manipulácii môžu ovládať ľudí. A tak sa aj stalo. Aj deje. Pokiaľ si niekto myslí, že Čaputová s Hegerom chodia pred Kuciakov pamätník, alebo pred podnik na Zámockej vyroniť slzičku len tak, lebo doma nemajú čo robiť, tak by sa mal čo najskôr prebudiť do sveta tvrdej pravdy. V slangu sa tomu hovorí „krokodílie slzy“ – to je presne to, s čím tam pred kamerami a objektívmi takpovediac šaškujú.
Prezidentka má buchnúť po stole
A to sme sa ešte nedostali k tomu, že táto vláda chcela slovami Matoviča ešte nedávno novinárov „dávať dole“. Lebo sa jej nepáči ich oprávnená kritika na jej adresu. Takže nie, ja osobne takúto falošnú solidaritu politikov k novinárom nepotrebujem. Ak by to vláda myslela s novinárskymi slobodami tak úprimne, neboli by dvomi najzákladnejšími výsledkami jej volebného obdobia v oblasti novinárskych slobôd vypnutie niekoľkých médií. V podstate cenzúra a vyhrážanie sa všetkým ostatným novinárom. A to so skrytým kontextom, že ak nebudú poslúchať, bude to mať následky.
Bolo by zaujímavé, keby sa na tieto záležitosti niekto normálne a slobodne pýtal aj prezidentky. Hlava štátu je v súčasnosti pod akousi nepochopiteľnou ochranou pred každým, kto by jej mohol nastaviť zrkadlo reality Slovenska. A to pod jej vedením. Postavenie novinárov sa totižto počas troch rokov týchto dvoch podivných vlád nezlepšilo ani o omrvinku. Práve naopak. A divadielka s kyticou pre Kuciaka na tom nič nezmenia. Oveľa viac by pomohlo, a to samozrejme aj vzhľadom na celkovú chaotickú a krízovú politickú situáciu, keby hlava štátu konečne buchla po stole. A narobila si poriadok s Matovičom, Hegerom a ich spolupracovníkmi.
Ide im len o seba
Záverom je teda potrebné jednoznačne skonštatovať, že si my, ako občania, nesmieme mýliť pojmy s dojmami. Súčasná vláda nechcela, nechce a ani nemá v pláne spraviť niečo pre novinárov. A ich postavenie v spoločnosti. Keď je príležitosť zviesť sa na téme smrti Jána Kuciaka, tak to predstavitelia Hegerovej vlády urobia. A keď je príležitosť plakať nad obeťami opitého vodiča, tak to jej predstavitelia urobia. Rovnako využijú príležitosť zviesť sa na nešťastí obetí teroristického útoku na LGBTI komunitu v Teplárni. Urobia to. A keď príde v budúcnosti hocijaká iná príležitosť ovládať emócie más, tak ju jednoducho bez váhania využijú. Ale nie pre nás, občanov. Ale pre seba, svoj úspech a v neposlednom rade pre svoju peňaženku. Ak sa hocikto z nás domnieva, že je to v súčasnosti inak, najlepším plánom je pravdepodobne nastaviť si budík na čo najskoršiu hodinu.
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
KOMENTÁR Falošný tanec na Kuciakovom hrobe. Vyhrážky Matoviča a cenzúra